(Parlamentný Kuriér; 161,162/2008; 17/09/2008; s.: 20, 21; redakcia ; Zaradenie: EURÓPSKY PARLAMENT)
Slovenský europoslanec Peter BACO pôsobí v Európskom parlamente viac ako 2 roky. Jeho očami sa pozrieme na pôdohospodárstvo a spoločnú poľnohospodársku politiku v nasledujúcom rozhovore, ktorý redakčne pripravila Anna Komová.
Čo významné sa vám podarilo presadiť v oblasti pôdohospodárstva pre Slovensko, čo mimoriadne pozdvihlo úroveň a význam tohto odvetvia?
Čo významné a čo mimoriadne sú pojmy, ktoré bez toho, že by som chcel preháňať svoju skromnosť, sa mi zdajú až príliš patetické na tú prácu, ktorú robíme a na to, čo poslanec Slovenskej republiky asi môže urobiť. Vkaždom kroku, ktorý sa riešil vo výbore pre pôdohospodárstvo alebo vo vzťahu k pôdohospodárstvu, som sa zapájal a prispieval som svojimi pripomienkami a námetmi, či už písomne alebo v ústnych diskusiách k dopracovaniu materiálov tak, aby boli pre Slovensko výhodné.
Teraz je na stole tzv. Health check – Zdravotná previerka reformy od roku 2003. Bolo tam nieko ľko okolností, ktoré pre Slovensko mohli riešiť lepšie alebo horšie a jedna myšlienka, ktorá sa Slovenska veľmi negatívne dotýkala, bol to návrh, aby veľké poľnohospodárske podniky, ktoré dostávajú viac ako 100 000 eur, mali krátené priame platby
– tým najväčším podnikom až o 45%. S týmto sme nesúhlasili. Ja som v prvom kole, keď sa o tom diskutovalo aj v pléne, veľmi ostro a tvrdo vystúpil na túto tému a vysvetľoval som, že my nemáme tých „landlordov“ – pôvodne feudálnych „veľkovlastníkov“, napríklad britská kráľovská rodina alebo mnohé iné britské rodiny majú niekoľko tisíc hektárové farmy, ale tie sú aj vo Francúzsku a v Nemecku. Čiže bolo to zamerané vraj na nich, aby sa im tie obrovské dotácie, ktoré verejnosť kritizuje, krátili, čo je podľa môjho názoru pom ýlené. Jedna stránka veci je tá, že tie peniaze idú do poľnohospodárskeho podnikania, ale iná stránka je, že na Slovensku vôbec takéto podmienky nemáme, naše veľké firmy nie sú firmy jedného veľkého boháča, ale sú to firmy stoviek až tisícok mal ých vlastníkov pôdy, resp. ide väčšinou o akciové spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzen ým, alebo družstvá, teda podniky, kde sú stovky podielnikov. To sme sa snažili vysvetliť, že nemáme farmy, ale poľnohospodárske podniky, takže by sa malo za základ brať to, koľko priamych platieb pripadá na jedného vlastníka, podielnika pôdy.
Zdá sa, že na to počúvajú kolegovia a aj Maďari, Česi a Nemci majú podobnú situáciu, hlavne vo východnom Nemecku. Vidím to tak, že je reálne, dať dohromady skupinu štátov a budeme to vedieť prehlasovať. Jedna vec sa už podarila, že pôvodne bolo krátenie až 45% a mali tie peniaze ísť do spoločného balíka do Bruselu. Po diskusiách je to maximálne 9%, čiže sa to až päťnásobne menej a peniaze by nemali ísť do Bruselu, ale mali by zostať pre rozvoj vidieka na špecifické účely ochrany prírody v konkrétnom štáte. Keby sa teda aj u nás krátili, tak by tie peniaze šli pre rozvoj vidieka.
Parlament je fórum, kde všetky tieto diskusie prebiehajú a formuluje sa stanovisko, ale kľúčovou je Rada EÚ, ktorá rozhoduje. Rada nemusí rešpektovať stanovisko Parlamentu na 100%. Už asi trištvrte roka o týchto témach diskutujeme. To, že to Česi a Maďari podporia, bolo jasné a že to Poliaci nepodporia, bolo jasné tiež. S Poliakmi však potichu debatujeme mimo oficiálne fóra, že im to neuš kodí, keď tie peniaze nepôjdu do EÚ, takže by nás mohli podporiť. Briti to tiež podporujú a Nemci sa na tom, že náš návrh podporia, zjednotia.
Veľmi dramaticky sa prijímala reforma režimu výroby hrozna a vína. Niekoľkonásobne som sa v tom angažoval a v pléne som tvrdo povedal, že dobré víno je to, ktoré je predané – to je jednoducho názor vinárov: pestujú víno preto, aby ho predali
– a to, ktoré sa nevie dobre predať, nie je dobré víno. My sme na Slovensku za 15 rokov zredukovali výrobu vína o polovicu. Všetci, ktorí nevyrábali dobré víno a nevedeli ho predať, prestali ho vyrábať. Tak prečo sa my máme finančne podieľať na tom, že Francúzi, Španieli alebo Taliani nevedia predávať svoje víno?
My sme si to zaplatili z našich peňazí – bol to produkt slovenského agrosektora.
To boli také tvrdšie stanoviská, samozrejme, že EÚ sa to snaží riešiť citlivejším spôsobom, ale bolo to dobré východisko pre to, aby sme povedali kľúčovú myšlienku v reforme – možnosť dosládzania repným cukrom. To sa podarilo.
Rozhodovalo sa v Rade, ale diskusie prebiehali na úrovni Parlamentu a tam som sa to viacnásobne snažil vysvetliť. Bolo to vyjadrenie názorov Česka, Maďarska.
Prediskutovaný bol aj dokument o dopade spoločnej poľnohospodárskej politiky na poľnohospodárstvo v nových členských krajinách a tam som dal viacero pripomienok, ktoré boli akceptované
– z 11 pripomienok 10. Snažil som sa zdôrazniť hlavne to, že tá správa bola veľmi harmonická až idylická. Vytvoril sa tlak a znížili sme produkciu, ale dostali sme viac peňazí z EÚ, takže to je vyrovnané.
Moje návrhy viedli k tomu, že som predstavil môj pohľad – že spoločná poľnohospodárska politika musí rovnako pôsobiť a že to nasledujúce kroky v spoločnej poľnohospodárskej politike majú zohľadniť. Sú tu aj také veci, ktoré sú priamo ťažko vyčísliteľné, ale majú kľúčový dopad na dianie.
Keď sa diskutovalo o pôvodnej Ústave, bol som jediný poslanec, ktorý dal pozmeňujúci návrh v pléne, na ktorý som potreboval 38 podpisov od iných poslancov a bol to taký dosť nezvyklý a odvážny krok, ale bol o tom, že agrárna politika by sa mala zamerať v prvom rade na zvyšovanie konkurencieschopnosti smerom k znižovaniu farmárskych cien a znižovaniu nákladov. Oslovil som 40 poslancov, aby podporili môj pozmeňovací návrh, 39 mi to hneď podpísali. To sú také významnejš ie fragmenty z posledného obdobia, ale o tom by som mohol napísať celú publikáciu o tom, čo sa prerokovávalo, aké stanoviská som zaujímal. V každom prípade nemôžeme hovoriť o žiadnom mimoriadnom pozdvihnutí. Je to práca, kde sa konkrétnymi krokmi môžu dosiahnuť nie málo významné veci pre slovenské poľnohospodárstvo.
Kto má dobrú spoluprácu s ministerstvom a má neustály prehľad o tom, čo sú priority Slovenska, vo vzájomnej koordinácii Parlament – Rada vie záujmy Slovenska presadzovať.
Čo by sa malo a mohlo zmeniť, podľa vás, v spoločnej poľnohospodárskej politike. Aký je poh ľad z Bruselu?
Mám trocha iný pohľad než všeobecný pohľad byrokracie bruselskej, pretože tie reformy, ktoré sa robia v spoločnej poľnohospodárskej politike, sú orientované na to, aby sa prioritne vyvážila ponuka s dopytom, keďže bolo viac vyrobené, ako sa mohlo predať. Reforma sa orientuje na to, aby sa znižovala výroba. To považujem za scestné, pretože keď si položíme otázku, prečo je to tak, odpoveď znie: nie preto, že máme veľa produktov, ale preto, že sú drahé. Keby boli o 1/4, o 1/3 lacnejšie, tak by sme ich vedeli predať a mohli by sme ich vyrobiť viac. Svet potrebuje a bude potrebovať stále viac potravín, pretože o 20 rokov má byť o 50% väčšia globálna potreba a o 40 rokov až o 100%. Je nesprávne identifikovanie najväčšieho problému, ktorým nie je nadprodukcia, ale vysoká cena našej produkcie. Reforma by nemala byť prioritne orientovaná na znižovanie produkcie, ale na znižovanie nákladov, ceny produkcie. Navrhujem orientáciu na opatrenia, ktoré budú zabezpečovať významné znižovanie nákladov. Definoval som to tak, že cieľom by malo byť o 1/3 znížiť náklady, vtedy sa nemusíme obávať konkurencie.
Aké dlhodobejšie agrárne záujmy Slovenska obhajujete v Európskom parlamente?
Slovensko vyrába prakticky všetky poľnohospodárske produkty lacnejšie než štáty pôvodnej EÚ 15. Hydina a bravčové mäso – tie náklady sú približne rovnaké, u hovädzieho mäsa, mlieka a obilia sú podstatne nižšie. My by sme mali na vnútornom trhu EÚ byť víťazi v súťaživosti o trhy, ale realita je iná, pretože v prístupovej zmluve sa bývalá vláda zaviazala k takým podmienkam, že sme začali so štvrtinovými dotáciami oproti tomu, ako majú pôvodné štáty EÚ a postupne sa o 5% zvyšujú, čo je stále podstatne menej. Máme nastavené podmienky, ktoré nás diskriminujú a opatreniami nás tlačia, hoci nie sme horší z hľadiska nákladov ani kvality. Tlačia nás do polohy nekonkurencieschopn ých, pretože oni si vyššími dotáciami uhrádzajú oveľa vyššiu mieru nákladov. Takže náš dlhodobý záujem je ten, aby poľnohospodárska politika fungovala rovnako pre všetkých. Diskutuje sa o tom, či by sa mala liberalizovať a do akej miery.
Sú tam návrhy Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka
– pre nás to nie je rozhodujúce. Pokiaľ to bude platiť, bude sa realizovať myšlienka, že od roku 2015 by mala EÚ a USA vytvoriť colnú úniu.
Pritom v USA sa vyrába poľnohospodárska produkcia o 1/3 lacnejšie, čo by znamenalo veľký tlak na európskych producentov znižovať náklady.
Aj to potvrdzuje potrebu orientácie, o ktorej hovorím
– znižovanie nákladov. Máme podniky, ktoré sú schopné používať najmodernejšie technológie, biologické a organizačné poznatky, takže z dlhodobého hľadiska je pre nás dôležité, aby sme mali rovnaké podmienky. Chceli by sme mať v EÚ dlhodobú predstavu o tom, kam to poľnohospodárstvo a vidiek chceme nasmerovať, pretože sa nám ťažko robia nejaké národné slovenské predstavy o tom, ako by to o 20 – 30 rokov mohlo a nemalo byť, keď nevieme, ako to chce EÚ.
Čo sa vám podarilo vyriešiť, zdokonaliť v súvislosti s Prognózami dlhodobého rozvoja pôdohospodárstva a vidieka Slovenskej republiky?
Podarilo sa mi v roku 2004 dať dohromady s pánom Plesníkom skupinu ľudí, ktorí začali organizovať túto prácu. Najdôležitejšie bolo, aby som naformuloval pre nich zadanie, ciele prognózy a kam asi chce smerovať toto úsilie. Myslím si, že sa to podarilo. Začalo sa pracovať a urobilo sa dosť zaujímavých prípravných podkladov. Keď sa vymenila vláda, myšlienka sa dostala do programového vyhlásenia a spracovala sa do dlhodobých prognostických plánových dokumentov a ministerstvo to oficiálne rozvinulo. Proces ešte nie je zavŕš ený, aj keď o dokumente bola informovaná vláda. Zavŕšením by malo byť z diskusie vytvoriť strategický dokument, ktorý by zaväzoval k ďalším krokom vládu, parlament, hospodárske centrum, podnikateľov, samosprávu. Mal by byť syntetick ým dokumentom o zhode názorov na to, ktorými cestami by sa malo ísť, identifikovali by sa slabé a silné stránky a aby sa sústredili spoločné sily na tieto ciele. Veľmi vzácne na tejto práci je to, že pri ekonomicky obozretnom hospodárení môžeme na Slovensku produkovať o 40 – 50% viac potravín. Dnešný stav je útlmový, pretože taká bola doterajšia agrárna politika. Je to potvrdenie toho, že by sa vláda mala orientovať na rozvojovú agrárnu politiku. Som rád, že výskum identifikoval, že tie tendencie a reči o tom, že význam poľnohospodárstva v spoločnosti upadá a ukázalo sa aj v slovenských podmienkach, že to vôbec nie je pravda, z pohľadu pridanej hodnoty ide o najväčšie odvetvie – zamestnanosť 15 %. Treba zobrať do úvahy aj súvisiace odvetvia – keď nebudeme mať poľnohospodárstvo, nebudeme mať ani poľnohospodárske stavebníctvo, účtovníctvo, financovanie, služby agrochemické, krmovinársky priemysel
– celá tá obslužná schéma je 4 – 5-násobne väčšia než samotné poľnohospodárstvo. Keď sa povie, že slovenské poľnohospodárstvo nie je ani 4% HDP, ale keď zoberieme všetky súvislosti s tým, tak je to vlastne najsilnejšie odvetvie. Aj v EÚ sa objavili čísla, že poľnohospodárstvo reprezentuje prvý sektor s asi 13 % HDP, druhý je automobilov ý s 11 % a tretí je chemický s 9 % a dokonca je najsilnejší zamestnávateľ, lebo zamestnáva až 15 % ľudí EÚ. Takže myslím si, že tých 20 – 30 rokov dozadu, keď politici nemali o poľnohospodárstvo záujem, pretože bolo dosť potravín a boli lacné, ceny sa nezvyšovali, teraz keď sa ukázala aj možná potravinová kríza, tak aj zistenia o význame poľnohospodárstva z národohospodárskeho hľadiska sú veľmi dôležité, pretože to sme mali aj v programe HZDS – ide až o 70 000 pracovných miest, keby sme využili len tých 30 % a ten potenciál, ktorý tu máme k dispozícii, zintenzívnili, tak to sú aj národohospodársky zaujímavé čísla, že úplne vyvracajú obavy, či poľnohospodárstvo má byť prioritou. Všetko je postavené na tom, ako to poľnohospodárstvo bude fungovať.
Aké úlohy v súčasnosti rieši Rada ministra pre agrárnu politiku SR, o ktorej vznik ste sa zaslúžili?
Na môj návrh pán Jureňa založil poradný orgán Radu ministra, kde sa mali diskutovať zásadné strategické otázky agrárnej politiky na Slovensku a to malo byť fórum na to, aby sa stretli rôzne názory a aby on z nich vedel prijať rozhodnutia pre aparát ministerstva a dať im zadanie, aby mohli pracovať.
Ja si myslím, že to funguje a že nová pani ministerka k tomu pristúpila po novom a trochu si to modifikuje, ale je to v poriadku a je to prínosné.
Sú strategické otázky agrárnej politiky Slovenskej republiky v súlade s názormi medzinárodn ých inštitúcií?
Ako často a akým spôsobom koordinujete stratégiu agrárnej politiky Slovenska?
Ja nekoordinujem stratégiu agrárnej politiky Slovenska, som jedným z tých, ktorý prikladá svoje názory na diskusiu spolu s názormi ľudí, čo majú do toho čo povedať, takže musím na rovinu povedať, že nie som stratégom slovenského poľnohospodárstva, dávam k dispozícii svoje návrhy a zatiaľ mám taký pocit, že sú zaujímavé, berú sa do úvahy a pracuje sa s nimi.
Predložili ste návrh reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorý akceptuje záujmy
Slovenska. Aký mal ohlas?
Minulý rok počas Agrokomplexu pán Jureňa organizoval fórum, kde sa diskutovalo na túto tému.
Ja som za Slovensko predkladal ucelený námet a poňal som to viac zo široka a bolo to akceptované.
Z ministerstva som dostal odozvu, že to z Čiech, Maďarska akceptovali a chceli by mať k dispozícii môj dokument a pracovať s ním. Z Čiech nemajú v poľnohospodárskom výbore nikoho, takže aj tým je to motivované. V českom parlamente som mal prednášku na tieto témy v týchto súvislostiach, takže tam je taká najužšia spolupráca.
Aké boli vaše aktivity v oblasti bioenergetiky,
viem že ste sa o uvedenú oblasť zaujímali. Dospeli ste k novým poznatkom?
Na čom ste participovali?
Pred 2 rokmi, kedy bolo absolútne nadšenie pre bioenergetiku, som spolu s komorou organizoval konferenciu na túto tému. Upozorňoval som na to, že je to dosť módna záležitosť a trošku sa to znásilňuje a celá prioritizácia tohto problému môže vyvolať problémy v nedostatku živočíšnych krmív, v raste cien potravín. Osobne sa domnievam a prezentoval som, že by bolo ideálne, keby potreba potravín pre výživu zvierat bola bilancovaná spoločne s potrebou biomasy pre bioenergetiku a aby bola prioritne postavená potreba potravín a nadprodukcia aby bola smerovaná do výroby bioenergetiky.
Treba to prepojiť so zásobami, musíme pracovať s významnými zásobami, čo sa ukazuje a potvrdilo to aj OSN a FAO, že najväčšou príčinou rastu cien sú nedostatočné zásoby. To, že raz je viacej, inokedy menej, je normálne a že sa poľnohospodárske produkty používajú pre energetiku je tiež normálne, ale normálne by bolo, keby ľudia reagovali na tie výkyvy a nestabilitu vytvorením dostatočn ých zásob. Nie je to také jednoduché, lebo sú tam veľmi silné komerčné a lobistické záujmy, do toho vstúpili v tomto roku aj špekulanti, ktorí skúpili veľké množstvá potravín, počkali, až zdražejú a pri nedostatku ich predali za vyššie ceny.
USAdotujú napríklad bioetanol, čo my sme v EÚ odmietli a aj podporu pestovania energetických plodín. Je to zložitý mechanizmus, ale myslím si, že je dôležité mať dostatočné zásoby.
Najväčšiu kompetenciu spomedzi orgánov EÚ má Rada EÚ, aká je vaša spolupráca s ňou, má vplyv na vaše rozhodnutia?
Áno, osobitne v poľnohospodárskej politike väčšinu rozhodnutí robí Rada EÚ. Parlament naozaj je ako diskusné fórum. Pracovníci Rady sa zúčastňujú rokovaniach Parlamentu – tam sa robí tá pravá politika, to znamená, že priamo volení zástupcovia ľudí hovoria priamo k veciam a hľadajú sa nejaké dohody. Potom sa tieto rozhodnutia definitívne prijímajú v Rade – niektoré spolurozhodovaním
– nemôže ich Rada prijať, pokiaľ nemá súhlas Európskeho Parlamentu a niektoré môže (samozrejme aj Parlament samostatne robiť). Konkrétna spolupráca je na úrovni poslanec za Slovensko a minister za Slovensko, ja zastupujem v Parlamente a pani ministerka v Rade, s inými ministrami z iných štátov ja nekomunikujem – komunikujem s poslancami z iných štátov a ministerka zasa na úrovni členov Rady s ministrami iných štátov.
Môžem povedať, že tá spolupráca sa mimoriadne zlepšila po výmene vlády, sme z jednej strany minister aj poslanec, spolu sme tvorili agrárny program HZDS aj programové vyhlásenie vlády, takže jednoducho to naladenie na jednu strunu je jednoznačné a pri tých konkrétnych krokoch sa vymieňajú názory a nie sú zásadné rozdiely. Skôr sa bavíme o taktike – ktorý štát nás môže podporiť, s kým môžeme dosiahnuť dohody a lepšiu spoluprácu pri presadení materiálov.
Nadobudol Európsky parlament istú väčšiu vážnosť odkedy sa rozšíril?
Možno áno, odznievajú aj iné názory, než doteraz.
Rumuni majú dosť špecifické problémy, objavujú sa aj otázky maďarskej menšiny v Rumunsku, z Bulharskej strany sa objavujú problémové vzťahy s tureckou menšinou v Bulharsku, takže to sú také aj nové veci a posilňujú napríklad až nacionálne témy a záujmy maďarských poslancov. To je len jeden prvok. Napríklad veľmi nešťastne transformovali poľnohospodárstvo, produkcia sa znížila o viac ako 50%. Napríklad Bulharsko bolo zásobárňou zeleninou a kvetmi, potravinami a teraz ani pre seba si nevedia vyrobiť dostatok. Majú špecifické problémy s korupciou, s tým, že im to tam celé nefunguje, štátna administratíva je zle platená, nevedia ani dobre zúradovať peniaze z Európskej únie. Teraz je napríklad taká vec, že Bulharsku sa idú krátiť dotácie o obrovské sumy, pretože to nie je dobre zadministrované, nevedia výdavky vierohodne preukázať, sú tam podozrenia z veľkej korupcie.
Zaujímajú postoj aj v rámci riešení dohôd s Ruskom, s Amerikou, povedal by som, že sa to obohatilo ten diapazón názorov a pohľadov a že EP je informovaný o problémoch takých, ktoré EÚ 15 nepoznala a nepozná. Sú to spoločenské a ľudské problémy a preto je to obohatenie, pretože život je raz taký, treba problémy vyriešiť. Či je väčšia vážnosť
– možnože áno. Najmä sa rozšíril počet hlasov pre nové členské krajiny a používame to už napr. pri reforme vína. Bulhari, Rumuni podporili a zaradili sa aj v týchto záujmoch sa formuje silnejš í blok postsocialistických krajín, väčšinou sa vedia dohodnúť na spoločnom hlasovaní.