(EuroReport plus; 09/2008; 30/09/2008; s.: 58, 59; Marián Babic ; Zaradenie: Europoslanec)
Potravinársky priemysel má v Európskej únii ročný obrat 800 miliárd eur, čo predstavuje 13, 6-percentný podiel na hrubom domácom produkte. Na porovnanie, podiel automobilového priemyslu na HDP je len 11, 3 percenta a chemického priemyslu 9, 1 % . Na Slovensku bol podiel agrárneho odvetvia na tvorbe HDP raz taký ako podiel výroby automobilov.
Agrárny sektor je zároveň aj najväčším zamestnávateľom. Na podrobnosti sa opýtal redaktor Marián Babic europoslanca, člena Výboru Európskeho parlamentu pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka AGRI Petra Baca.
– Význam agropriemyslu v Európskej únii napriek všetkým pochybnostiam neklesá. Prečo?
Po prvé preto, že jesť bolo treba, je treba a bude treba. Po druhé, žijeme v krajine, v ktorej gazdujú poľnohospodári, lesníci, vodohospodári, od ktorých spoločnosť očakáva, že krajina bude dobre spravovaná, že bude produkovať, bude ekologická a bude poskytovať dobré prostredie pre život nielen pre občanov vidieka, ale aj miest. To sú prirodzené, večné dôvody.
– Vidiecka spoločná poľnohospodárska politika (SPP) je najcentralizovanejšie riadená politika z Bruselu. Ako vznikla a čo všetko pozitívne priniesla pre Európsku úniu?
O spoločnej politike v poľnohospodárstve sa začalo v západnej Európe spoločne rozmýšľať pred 40 rokmi. Vtedy bol najväčší problém vyrobiť dostatok potravín.
Poľnohospodárstvo sa preto začalo stimulovať, farmári získali garancie, že to, čo vyrobia, tak to aj predajú a ak nie, tak to od nich za garantovanú cenu odkúpi Európske hospodárske spoločenstvo, predchodca dnešnej Európskej únie. Tak farmári začali dostávať vysoké dotácie. Produkcia potom veľmi rástla, až napokon sa vyrobilo viac, než bola potreba. Začali rásť zásoby, ktoré sa napokon na konci záručnej lehoty predávali za smiešne ceny do celého sveta.
Vtedy sa podľa mňa stala chyba, lebo sa povedalo, že ak sa vyrobí veľa, tak sa obmedzí výroba. Američania mali podobnú situáciu, na jej riešenie však išli inak.
Nepovedali si: poďme menej vyrobiť, ale podporme znižovanie výrobných nákladov, aby sme mohli predať, čo sme vyrobili.
Mali dobré ceny a Washington pomohol presadiť americké potraviny na svetových trhoch. Chybou v Európe bolo, že sa dotácie nevyužili na to, aby sa náklady dostali na svetovú úroveň, a teda produkcia na svetové ceny, ale sa začalo podporovať to, aby sa menej vyrábalo.
– A čo pre Slovensko?
Prevzatie spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ malo a má na smerovanie slovenského poľnohospodárstva v strednodobom horizonte reštriktívny vplyv. Naši poľnohospodári očakávali, že spoločná poľnohospodárska politika bude veľmi stabilná na rozdiel od situácie u nás, keď sa poľnohospodárska politika od jednej vlády k druhej veľmi menila. Keď bolo HZDS vo vláde, mali sme program stabilizácie a rozvoja, dnešná opozícia mala pri moci program útlmu poľnohospodárstva. Žiaľ, stabilné podmienky, ktoré sme očakávali v tom, že budeme vedieť, čo nás o päťdesať rokov čaká, nie sú. Všetko sa mení.
Stále sa robia reformy, pričom zo starých členských krajín pokračujú diskriminačné tlaky na úkor nových členských krajín.
– Ako sa diskriminácia nových členských štátov prejavuje?
Zatiaľ čo výrobné náklady v poľnohospodárstve v západnej Európe boli asi o tretinu vyššie než v USA, u nás boli v blízkosti amerických. Preto pri našom vstupe do únie a do spoločnej poľnohospodárskej politiky nám nanútili diskriminačné kritériá.
Pôvodná podpora pre našich poľnohospodárov dosahovala ani nie štvrtinu podpory západných farmárov. Aj dnes je podpora na hektár u nás 120 eur a v západnej Európe 360 eur. Hovorilo sa, že štát ešte pomôže.
Avšak štátna podpora u nás bola dve eurá na hektár, v Česku a Poľsku 60 eur a v Rakúsku 260 eur. Takže paradoxne na jednej strane naši farmári získali prostriedky z európskych fondov, ale na druhej strane stratili tie, ktoré mali a ktoré boli na rovnakej úrovni, ako mali v Česku i Poľsku. Navyše padli všetky bariéry, ktoré boli na trhu, ako sú clá, a náš trh obsadzujú výrobky zo západnej Európy, ktoré sú oveľa viac dotované.
Často im dotácie zaplatia až 70 – 80 percent nákladov. Tretinu nášho trhu mali obsadiť svojimi výrobkami producenti zo starých členských krajín. V scenári rozvoja pôdohospodárstva EÚ 2020 sa pritom ráta s tým, že nové členské štáty budú aj v budúcnosti surovinovou základňou krmív pre živočíšnu výrobu a surovín pre biomasu a energetiku v štátoch EÚ 15. Pridaná hodnota sa má podľa tohto scenára tvoriť v štátoch európskej pätnástky.
– Už po vstupe Slovenska a ďalších nových členských krajín sa urobili niektoré reformy s cieľom riešiť existujúce problémy. Ako dopadli?
Najvýznamnejšie boli reformy cukru a vína. Slovensko patrilo medzi päť štátov v Európskej únii, ktoré vyrábali cukor najlacnejšie.
Došlo k reforme, podľa ktorej môžeme dopestovať len 40 percent niekdajšej produkcie cukrovej repy. Dôsledkom môže byť, že napokon nebudeme možno vôbec cukor na Slovensku vyrábať. Na Slovensku sme tiež museli znížiť výrobu vína o polovicu, hoci sme ho vedeli predať. Taliani a Španieli však nevedia predať tretinu svojej produkcie.
Takže oprávnene si kladieme otázky, čo je to za reformy, keď ten, ktorý vyrábal najlacnejšie, vypadáva z hry, a tí, ktorí produkovali drahšie budú môcť pokračovať vo vysokých cenách a dokonca bez konkurencie. Diskriminačný tlak sa zvyšuje aj v dôsledku znižovania rozpočtu Európskej únie na spoločnú poľnohospodársku politiku. Pred 20 rokmi bol podiel výdavkov na pôdohospodárstvo z celkového rozpočtu únie až 80 %, v súčasnosti to už je 35 percent. Tento záporný trend ešte zvýrazňuje fakt, že vtedy predstavoval rozpočet EÚ 1, 2 percenta HDP členských štátov a dnes nie je to ani 1 percento.
– V novembri minulého roka Európska komisia navrhla zdravotnú prehliadku spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Aké sú jej najvýznamnejšie návrhy do roku 2014 a po ňom? Začnime tými, ktoré považujete za pozitívne.
Principiálne je správne, že sa robí kontrola spoločnej poľnohospodárskej politiky, avšak musíme tvrdo bojovať, aby sme obhájili slovenské záujmy. Celý zložitý systém spoločnej hospodárskej politiky sa musí zjednodušiť, čo podporujeme. Napríklad je myšlienka harmonizácie priamych platieb, lebo teraz sú rôzne systémy založené raz na platbe na hektár, druhý raz na farmu. Dobrou myšlienkou je aj všeobecná podpora vidieka. Navyše pozícia farmára nie je až taká ideálna, lebo stojí proti silnému protivníkovi, ktorým sú veľké obchodné siete a veľkí spracovatelia poľnohospodárskych surovín. Terajšia zdravotná prehliadka má vyhodnotiť, ako sa realizujú reformy, ktoré sa urobili od roku 2003 a aký majú dobrý i zlý dosah. Z toho sa začína formulovať návrh, čo by sa malo od roku 2013 zreformovať a ako by sa to malo spraviť
– Objavili sa však aj negatívne návrhy, ktoré vyvolali ostrú kritiku. O ktoré najmä ide?
Najväčší problém vidíme v pôvodnom návrhu, aby sa veľkým farmám, ktoré poberajú dotácie nad 100 000 eur, až 45 percent z nich zobralo. To by sa týkalo najmä našich družstiev, ktoré však nie sú veľkostatkárskymi panstvami, ako napríklad vo Veľkej Británii, ale ich vlastníkmi sú stovky ľudí s malými podielmi pôdy. Viac než polovici našich družstiev sa mali znížiť dotácie. Pritom 75 percent z nich hospodári so strojmi staršími než 20 rokov. Preto pomoc potrebujú, a nie naopak, ako tvrdí Európska komisia. Navyše takto ušetrené peniaze mali ísť znovu do Bruselu a mali sa tam prerozdeľovať pre celú úniu, teda aj pre bohatších farmárov v západnej Európe. Tento postup by znamenal likvidáciu nielen družstiev, ale nášho vidieka ako celku. Preto sme sa proti tomuto návrhu tvrdo postavili a získali sme aj spojencov vrátane Nemcov, ktorí mali tiež družstvá v bývalej NDR. Tento zámer sa podarilo zredukovať zo 45 percent na deväť percent. Krátené peniaze by pritom nemali ísť do Bruselu, ale by sa použili na rozvoj vidieka v danej členskej krajine únie. Bojujeme o to, aby systém prideľovania dotácií zostal na hektár alebo na farmu, čo sa zrejme podarí. Rovnako tak sa bojuje o kvóty pre jednotlivé poľnohospodárske produkty, napríklad pre mlieko. Keď sa minulý rok ukázalo, že je ho málo, tak sa kvóty zvýšili. Nemalo by sa to však ďalej robiť bez presného vyhodnotenia, lebo sa opäť dostávame do veľkých prebytkov.
Problémom je aj podpora pestovania plodín na energetické účely. Dnes je to 45 eur na hektár. Nebolo to dobre domyslené, teraz však prevládajú tendencie zrušiť ju.
Opäť sa to robí veľmi nekoncepčne. Preto nabádame na opatrnejší postup, aby prijaté rozhodnutia platili dlhodobo a vyhodnoťme ich poriadne po istom čase.
Treba však posilniť aj hlavnú funkciu SPP, ktorou zostáva eliminácia prirodzenej nestability.
Treba sa pripraviť na to, že sa menej urodí niekoľko rokov, aby sa nestalo to, čo minulý rok, keď ceny potravín vzrástli o tretinu.
Agrárna politika nemôže preto stavať len na trhu, lebo ten všetko nevyrieši. Musí byť istá miera organizácie, ktorá umožní využiť obdobie hojnosti na vytvorenie zásob pre obdobie keď nebude dostatočná produkcia v dôsledku epidémii, sucha, či naopak záplav.
Ďalšia naša výhrada je, že treba rozmýšľať dlhodobo, v horizonte 25 – 30 rokov.
Teraz sa rozmýšľa len na jedno plánovacie obdobie, ktoré je sedem rokov, čo je málo.
Treba mať vízie a programy dlhodobého charakteru a nástroje, ktoré by riziká zmierňovali.
Chybou bolo aj to, že sa prebytok potravín v Európe riešil tým, že sa platilo za to, aby sa znížila výroba. Mali by sme sa orientovať na to, aby sme zlacňovali výrobu a priblížili sa našimi cenami svetovým cenám. Svetový trh potrebuje potraviny a bude ich potrebovať stále viac, ale za konkurenčné ceny. Preto treba zistiť pri zdravotnej previerke, ako fungujú mechanizmy, ktoré nútia farmárov, aby zlacňovali výrobu, aby sme mohli umiestniť naše výrobky na svetových trhoch za konkurenčnú cenu. To sú naše, slovenské príspevky, aby spoločná poľnohospodárska politika lepšie fungovala a aby sa uplatňovala všade rovnako a tým, aby prestala fungovať terajšia diskriminácia. Vieme vyrobiť lacnejšie ako v Nemecku a Francúzsku. Keď budú rovnaké podmienky, bude sa naše poľnohospodárstvo revitalizovať.
– Takže, aké priority by podľa vás mala mať upravená nová spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie?
Reformovaná spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie musí byť spravodlivá, perspektívna a trvalá. V prvom rade chceme, aby bola SPP spravodlivá – teda uplatňovala sa vo všetkých štátoch rovnako, bez výnimiek pre jednotlivé štáty, bez ďalšej diskriminácie na tzv. historickom princípe. Druhou našou prioritou je, aby zreformovaná SPP bola perspektívna, aby reagovala na dlhodobé globálne trendy na trhoch potravín a aby ju orgány EÚ organizovali. Chceme získať našich partnerov pre myšlienku skončiť vzájomnú nekalú administratívnu konkurenciu medzi starými a novými členskými štátmi a namiesto toho sa spoločne sústrediť predovšetkým na podporu opatrení na znižovanie nákladov, priblíženie sa k svetovým cenám a pre aktívnu reakciu na globálne výzvy. Chceme, aby zreformovaná SPP plnila základné funkcie agrárnej politiky vrátane sociálnej, environmentálnej a nenahraditeľné stabilizačné a rozvojové úlohy vo vidieckych oblastiach.
Predovšetkým, aby SPP plnila jedinečnú úlohu stabilizátora prirodzene nestabilného agropotravinárskeho trhu. Vidíme veľmi dobre práve teraz aká rozkolísanosť nastáva pri ponechaní agrárnych trhov napospas neorganizovaným trhovým silám.
– Každá nová poľnohospodárska politika musí brať do úvahy globálne trendy. Ktoré očakávané tendencie ju budú najviac ovplyvňovať?
Na prvom mieste je globálny rast spotreby potravín oproti ostatným komoditám v budúcnosti najvyšší. O 20 rokov treba vyrobiť o 50 percent potravín viac a o ďalších 20 rokov znovu o 50 percent, čiže sa bude musieť vyrábať raz toľko potravín ako dnes.
Dôvodov je viac. Indovia boli v postate vegetariáni a Číňania, ktorí veľa mäsa nespotrebovali, majú dnes viac peňazí a môžu si mäso dovoliť. Na jednotku živočíšnej bielkoviny však potrebujeme vyrobiť štyri až päť jednotiek rastlinnej bielkoviny, takže výrazne narastá požiadavka na prvotnú rastlinnú produkciu. Do toho vstupujú aj energetické otázky. Keď ropa stojí 130 dolárov za barel a etanol sa vie vyrobiť z biomasy konkurenčne už za 80 dolárov, tak sa bude vyrábať aj z rastlín, ktoré slúžia ako potraviny. Navyše sa z týchto rastlín vyrábajú aj technické produkty, ako napríklad plasty. Potreba biomasy na potravinárske účely však bude stále narastať. Problémom bude ju vyprodukovať čo najefektívnejšie, teda najlacnejšie a bez ujmy na výrobe poľnohospodárskych plodín na výživu obyvateľstva.
Potrebná je aj koncentrácia síl poľnohospodárov.
Predstavy, že farmár dostane nejaké dotácie na farmu a má sa sám rozhodnúť, čo bude s nimi robiť, sú naivné.
Najmä teraz, keď proti nemu stoja veľké obchodné reťazce, ktoré nakupujú tovary globálne na základe podrobnej logistiky. Pre nich nie sú jednotliví farmári partnermi.
Potrebné sú preto veľmi silné poľnohospodárske združenia, ktoré dokážu zabezpečiť predaj produkcie za slušné ceny.
– Má Slovensko priestor na pestovanie biopalív bez toho, aby sme dostatočnú produkciu surovín na výrobu potravín?
Nie je to čisto slovenský problém. Môžeme vyrábať biopalivá a mať dostatok dobrých potravín. A môže to byť aj naopak, keď nebudeme vyrábať biopalivá a nebudeme mať ani dosť potravín. Veď nie sú žiadne bariéry, trh je otvorený. Všetko problémy sú celoeurópske a dokonca už aj nad Európskou úniou.
Napokon minuloročná potravinová kríza nebola lokálna, ale globálna.