(Roľnícke noviny – 7.3.2008)
BRATISLAVA – Spoločný postup v rámci Európskej únie (EÚ) v súčasnosti zabezpečujú najmä tri nadnárodné inštitúcie. Európska komisia (EK) má oprávnenie iniciovať a vykonávať rozhodnutia, Rada ministrov Európskej únie (EÚ) a Európsky parlament (EP) sa podieľajú na zákonodarnej moci, pričom vplyv tej poslednej sa postupne zvyšuje.
V západnej Európe však pribúdajú hlasy, že dnes, keď je v únii združených už 27 štátov, sa tieto postupy dajú uplatňovať s čoraz väčšími ťažkosťami. Za ťažkopádne sa označujú aktivity Rady a za pomalý celý EP. Efektívne nebývajú vždy ani stretnutia európskych komisárov, nehovoriac o byrokracii, po ktorej obmedzení volajú všetci, vrátane poľnohospodárov, potravinárov a ľudí z vidieka.
„O zvýšení funkčnosti a účinnosti orgánov EÚ a znížení byrokracie sa diskutuje už dlho. Objavujú sa aj rôzne návrhy, no názory členských krajín sa často rozchádzajú. Napriek tomu sa prijímajú opatrenia, vrátane legislatívnych, na formovaní ktorých sa podieľajú i noví členovia, Slovensko nevynímajúc“, povedal europoslanec Peter Baco.
Mnoho odborníkov je presvedčených, že existuje nemálo dôvodov na opätovné prehodnotenie smerníc únie, týkajúcich sa napríklad hygieny a normotvorby pre hospodárenie na pôde, výrobu potravín a s tým súvisiace aktivity. Momentálne vydáva EÚ také smernice, ktoré idú podľa kritikov často oveľa ďalej, ako v skutočnosti treba. Väčšina z nich chráni spotrebiteľa, v dôsledku čoho takmer nikto nenamieta proti ich celkovej prísnosti. Tieto dokumenty vyvolávajú tlak na rast kapitálových investícií do vidieckych podnikov a spôsobili uzavretie niektorých z nich. Preto časť expertov odporúča, aby intervencie EÚ prispievali k zabezpečeniu prehľadnosti výrobkov tak, že spotrebiteľ bude vedieť, čo si vlastne kupuje. Iné nariadenia by únia nemala prijímať, s výnimkou prípadov, ktoré sa v jej rámci dôkladne prerokovali. Zodpovedalo by to zásade, že dobrý je ten zákon, pri ktorého tvorbe sa neobchádzali názory ľudí, ktorí sa ním budú riadiť. Preto aj všetky smernice by mali byť úmerné stupňu sociálneho povedomia a kapacite, tvoriacej základňu pre ich realizáciu.
Napriek tomu len málokto spochybňuje význam a potrebu smerníc. Obzvlášť dôležité sú charty a konvencie – bez ohľadu na to, či pochádzajú z EÚ alebo z Rady Európy – týkajúce sa napríklad horských a vidieckych oblastí, biologickej rôznorodosti, kultúrneho dedičstva, krajiny, pôdy, vody, prípadne iných činiteľov. Uplatňované nástrojové inštrumentárium zodpovedá zásadám jednotnosti a rôznorodosti tak, ako sa to na pôde spoločenstva deklarovalo už dávnejšie. Zároveň možno predstavuje významný model budúceho inštitucionálneho usporiadania Európy, kde záleží na tom, aké dohody sa uzavrú.
„Aj medzi našimi členmi sa objavujú názory, že ak má EÚ akcentovať potreby veľmi rozdielnych regiónov, všetky verejné procesy musia byť transparentné a efektívne. K napĺňaniu týchto kritérií však podľa ich mienky často nedochádza“, povedal Milan Semančík, podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Prepracovanosť EK spolu s finančnou zodpovednosťou a prísnou kontrolou účtov často zapríčiňujú meškanie pri zabezpečovaní jednotlivých programov a podnecujú úvahy, či by nebolo lepšie odovzdať iniciatívu niekomu inému.
Nielen z bruselských kuloárov sa ozýva, že EÚ už pre členské štáty robí viac, ako by musela a ako je zdravé pre miestne hospodárstvo a spoločenstvo. Niektorí experti odporúčajú návrat späť vo vzťahu k intervenciám, najmä takým, ktoré súvisia s rozvojom vidieckych oblastí a podporou mimovládnych organizácií, vrátane agropotravinárskych samospráv. Spoločenstvo by sa podľa nich malo zamerať na to, čo sa má reálne zabezpečovať na úrovni centra EÚ. Jeho úlohou by podľa doterajších diskusií mala byť predovšetkým podpora slobodného pohybu, obchodu a výmeny tovaru, presadzovanie záujmov a pomoc pre celú Európu v rámci svetových obchodných rokovaní, ochrana demokracie, ľudských práv i zákonnosti a vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi.
STANISLAV NEMEC