Mali protesty „malých“ farmárov racionálnu stránku a osoh pre celý agrosektor?
Za ostatné roky agrárny sektor nebol predmetom angažovania verejnosti. „Ticho pred búrkou“ naznačovalo, že bežnými formami a prostriedkami sa agrárna téma nedostane do stredu záujmu verejnosti. Nečudo, že sa objavili poľnohospodári pod hlavičkou farmári, mladí aj zrelí, malí aj veľkí, slušní aj arogantní, akože spravodliví, ale tiež tí, čo si neplnia povinnosti. Je teda dobre, že sa o poľnohospodárstve začalo hovoriť. Na druhej strane však nie je dobré, že sa nepoužívajú reálne argumenty. Že sa pod rúškom boja za spravodlivé formy farmárčenia ospravedlňujú polopravdy, nepravdy a partokratické triky, namiesto zjednotenia sa v boji proti neokolonizácii. Slovenská verejnosť to nevníma ako efektívne riešenie podstatných problémov.
Akýmsi zaklínadlom sa stala „Košická výzva“. Protestujúci tvrdia, že ministerstvo pôdohospodárstva ju už viac ako sto dní ignoruje, z agrorezortu zas tvrdia, že je už prakticky v našej legislatíve a najnovších opatreniach agrorezortu naplnená. Ktorý názor si vybrať?
Existuje jediný spôsob ako túto dilemu vyriešiť. Ísť bod za bodom tejto výzvy. Prebrať si ju a aj jedna strana i druhá strana, vecne musia vyargumentovať svoje pozície. Navzájom si tieto písomné pozície zoponovať a v druhom, prípadne nasledujúcich kolách hľadať a pokúsiť sa nájsť zhodné body, blízke stanoviská a definovať rozdielne postoje. Samozrejme za účasti všetkých samosprávnych organizácií.
Zaujímavé je, že samosprávy združené v komorách sa od požiadaviek malých a stredných farmárov ak nie dištancovali, tak si držia od nich rezervovaný odstup. Čo ich na tento postoj motivuje?
Mal som možnosť zúčastniť sa na viacerých podujatiach, kde „malí, mladí farmári“ sa často správali arogantne, vyzývajúc k nenávisti aj revanšu voči doteraz hospodáriacim poľnohospodárom. Nie je ľahké dohodnúť sa s tým, kto si sadá za stôl apriórne s neochotou dohodnúť sa. Dobrá vôľa spájať sily za spoločné záujmy je potrebná z oboch strán. Podobnú atmosféru sme predsa mali aj po roku 1989. Pravicoví politici, najmä z KDH, sa oprávnene dožadovali nápravy nespravodlivosti pri združstevňovaní. Viacnásobnou, trpezlivou komunikáciou sme dospeli k racionálnemu riešeniu.
Ako je možné, že doteraz neprekážalo, ak niekto bral dotácie na pôdu, ku ktorej nemal ani vlastnícky, ani nájomný vzťah?
Spoločná poľnohospodárska politika EÚ nepodmieňuje vyplácanie priamych platieb na jeden hektár pôdy preukazovaním vlastníckeho alebo nájomného vzťahu, ale preukázaním užívania pôdy. V prípadoch nárokovania si na priame platby viacerými „užívateľmi“ sa priame platby neposkytli ani jednému žiadateľovi a pre vyriešenie prípadného sporu sa využilo preukazovanie prenájmu, resp. vlastníctva. Ak by Slovensko trvalo na preukázaní vlastníckeho alebo nájomného vzťahu k pôde, neboli by sme dodnes dostali do nášho poľnohospodárstva stámilióny eur. Vláda SR musí teda prioritne zabezpečiť usporadúvanie vlastníckych pomerov k pôde u nás s intenzitou, ako sa to robilo do roku 1999.
Je spravodlivé „stropovať“ agrodotácie podľa veľkosti podniku?
Som presvedčený, že je to nespravodlivé. Je to nešťastná forma zápornej motivácie. Niekoho potrestať menšou podporou len za to, že obhospodaruje väčšiu výmeru, pričom plní všetky produkčné, ekonomické, ekologické a právne požiadavky, to nie je predsa proti záujmom spoločnosti. Pozitívna motivácia je účinnejšia. Myslím si, že diskusia, ktorá o tom prebieha i v súčasnosti na Slovensku jednoznačne potvrdzuje opodstatnenosť diverzifikácie agropodnikania v pestrej veľkostnej štruktúre.
Poriadok sa v systéme žiada – ako by ste ho presadzovali vy?
V odpovediach na predošlé otázky som poukázal aj na príčiny a ich riešenia v súčasnom chaose v agrorezorte. Dovolím si poukázať na moju web stránku /www.peterbaco.sk/ , kde analyzujem a navrhujem riešenia agrárnych problémov v Slovenskej republike. Niektoré návrhy aj vlády, aj samospráva akceptujú. Z taktických návrhov ma najviac mrzí odmietnutie presunu dotácií z priamych podpôr do rozvoja vidieka. Navrhoval som posilniť zdroje rozvoja vidieka, zo zdrojov priamych platieb a zvýšiť v rozvoji vidieka spoluúčasť štátneho rozpočtu Slovenska na úroveň susedných štátov. Mohli by sme tak vytvoriť základňu pre multiplikáciu európskych, slovenských, bankových a podnikových zdrojov na konkrétne rozvojové opatrenia. Mohli sme takto do piatich rokov kapitálovo posilniť obsluhu agrárneho sektora Slovenska o dve až tri miliardy eur. Bohužiaľ, nestalo sa, náš úpadok sa prehlbuje. Keď umožníme, aby zahraničný kapitál urobil toto kapitálové posilnenie za nás, samozrejme, že ovládne v tej istej miere agrorezort a významne sa prehĺbi neokolonizácia agrorezortu Slovenska. Zo strategických opatrení len pripomínam návrh na ústavné zakotvenie Agrárnej doktríny SR, zabezpečujúcej kontinuálne využívanie produkčného potenciálu slovenskej krajiny. Môžeme sa takto vyhnúť neustálym, často protismerným cieľom, princípom a nástrojom agrárnej politike SR.