Vystúpenie na tému „Ako ďalej v Agrokomplexe“ na zasadnutí členov Odboru ekonomiky a manažmentu SAPV Agrorent, a.s., Nesvady zo dňa 16. 04. 2015
Vážený pán predseda, vážené členky, vážení členovia odboru ekonomiky a manažmentu SAPV, vážení hostia.
Politikum
Teší ma, že môžem vystúpiť na tému Ako ďalej v agrokomplexe SR. Keďže v pozvánke na dnešné zasadnutie nášho odboru sa neuvádza, že ide výhradne o Agrokomplex SR, mohli by ste očakávať, že téma sa vzťahuje aj na EÚ, lebo SPP významne predurčuje aj ďalší vývoj Agrokomplexu SR. A tiež je pravda, že globálne politiky a geopolitické záujmy, limitujú SPP. Minimálne TTIP, ktorá nás s najväčšou pravdepodobnosťou neminie, riadne zamieša karty v Európskej, aj v Slovenskej agrárnej politike. Stačí si porovnať štatistiky nákladov na jednotku produkcie u ktorejkoľvek agrokomodity v USA a v EÚ a každému musí byť jasné, kto bude svoju ekonomickú prevahu uplatňovať voči ekonomicky slabšiemu partnerovi. Geopolitický záujem zabrániť prehlbovaniu spojenectva EÚ /Nemecka/ s Ruskom tu však až príliš zreteľne dominuje. Je odôvodnené očakávať, že TTIP oslabí nepripravené menšie a slabšie štáty ako je aj SR.
V mojom vystúpení preto poukazujem na možnosti a potrebu ako v narastajúcom konkurenčnom tlaku obstáť. Dovolím si dobrú poznámku, že aj vo všetkých futurologických prácach o budúcnosti sveta sa vie veda dohodnúť na budúcich riešeniach, aj tých najzložitejších problémov budúcnosti, ale vždy s odvolávaním sa na potrebu vhodnej politiky. Mimo našu vôľu a prianie neunikneme všemožným záujmom, teda politike. Bolo by najhoršie vopchať hlavu do piesku a nesnažiť sa politiku akokoľvek ovplyvňovať podľa našich záujmov.
Keďže nie som vedec, a už ani poľnohospodár, hlásim sa otvorene k politike, ako k prostriedku na presadzovanie záujmov, konkrétne k presadzovaniu potravinovej suverenity SR. V žiadnom prípade mi nejde o partajné politikárčenie a už vôbec nie o obviňovanie jednotlivcov, či skupín, ktorí konali a konajú v súlade s mandátom, ktorý dostali od voličov. Považujem za úplne nezmyselné a kontraproduktívne vzájomné obviňovanie sa politických garnitúr, z neúspechov a z nevyužívaných rezerv nášho pôdohospodárstva. Rovnako sú za ne politicky zodpovední tí, ktorí ich legitímne spôsobili, ako aj tí, ktorí údajne nepresadili lepšie riešenia lebo si nezískali podporu od voličov.
Aktuálny stav
Stav v Slovenskom pôdohospodárstve nie je dobrý, s tendenciou medziročného zhoršovania sa. Aktuálne výkonnosť agrorezortu na Slovensku dosiahla vlani len 68% priemeru EÚ, čo je štvrté miesto od konca. Produkcia klesla vlani o 7,2 %, pritom v celej únii sa znížila len o 2,5 %. Prehĺbil sa nežiaduci trend zvyšovania podielu rastlinnej výroby, s podielom 60% pri oslabovaní žiadanej ŽV. Kým v produkcii obilnín je Slovensko na 10. mieste, v produkcii priemyselných plodín na 8. mieste. V prípade zeleniny Slovensko skončilo na 22. priečke s produkciou 38% priemeru EÚ. V rokoch 2012 – 2013 bola produkcia zemiakov na obyvateľa na Slovensku dokonca najnižšia v EÚ. V živočíšnej výrobe zaostávame najviac za priemerom EÚ a patrí nám až 26. miesto. Zlým signálom je pokles naturálnej produkcie zeleniny, ošípaných, hydiny, mlieka a najmä hovädzieho dobytka, čo je v úplnom protiklade s deklarovanými zámermi koncepcie rezortu. Medziročne sa výrazne znižuje hrubá, aj čistá pridaná hodnota a čistý zisk z podnikania.
Aktualizácia koncepcie
Ak máme vôľu presadiť potravinovú suverenitu Slovenska, musíme na rovinu hovoriť o súčasnom stave rezortu, o dôvodoch tohto stavu a spresniť ciele, prostriedky a nástroje štátnej agrárnej politiky SR. Vývoj v Slovenskom pôdohospodárstve za ostatné tri roky dokazuje, že doterajšie kroky vlády nie sú dostatočné na zvrátenie nepriaznivej situácie a na prechod na rozvojovú trajektóriu. Vládna koncepcia z roku 2013 však sotva môže byť úspešná, ak nebude akceptovať kľúčové princípy napredovania.
Treba aktualizovať Agrárnu koncepciu súčasnej vlády a využiť pozitívne skúsenosti práve tak, ako sa vystríhať omylov pôsobenia tejto, ale aj koncepcií predchádzajúcich vlád. Chýba nám hĺbková analýza parametrov a súvislostí Agrokomplexu za 25 rokov. Treba napraviť chybu, ktorá je základnou slabinou súčasnej koncepcie, spočívajúcu v nepravdivom tvrdení, že rezort doteraz žiadnu koncepciu nemal. Každá ponovembrová vláda mala svoju koncepciu schválenú NR SR. Osobitne treba vyhodnotiť a využiť závery Koncepcie rozvoja pôdohospodárstva prijatej prvou vládou Róberta Fica, ktorá inak pochádza z dielne tejto SAPV. Principiálne tézy z konsenzu, ktorý by bol výsledkom otvorenej diskusie všetkých politických síl, majú politici schváliť ako Agrárnu doktrínu SR vo forme ústavného zákona. To je pre reálnosť splnenia cieľov koncepcie rozhodujúce.
Takýto konsenzus sa pred dvadsiatim rokmi podaril / 118 hlasov v NRSR za/ pri schvaľovaní dlhodobej koncepcie rozvoja. Škoda, že tento dokument nemal podobu ústavného zákona, zmeniteľného len ústavnou väčšinou poslancov. Dnes by sme nemuseli hovoriť o najslabšej výkonnosti slovenského agrokomplexu v rámci EÚ.
Potravinová suverenita
Hlavným cieľom agrárnej politiky SR má byť dosiahnutie potravinovej suverenity. Potravinová suverenita štátu je právo každej krajiny, komunity, definovať svoj poľnohospodársky a potravinový systém tak, aby reflektoval potreby jej obyvateľov a možnosti ich krajiny, s ohľadom na životné prostredie, agro-ekosystém a zároveň nemal negatívny dopad na inú krajinu, či komunitu. V tomto zmysle je opodstatnená funkčná kontrola nad pôdou, vodou, organizácia trhov s potravinami, ochrany prírody a zveľaďovania vidieka pod lokálnou aj regionálnou kontrolou.
Doteraz platné prístupy a spôsoby organizácie týchto oblastí života treba zhodnotiť a prispôsobiť aktuálnym trendom v EÚ a vo svete. Treba prijať aj Novú pôdnu politiku SR. čaká nás tu aj veľmi náročná úloha, a to nahradiť doteraz platný, zastaralý Uhorský princíp usporadúvania vlastníctva pôdy novým, funkčným riešením. Ochranu vlastníctva pôdy pre domácich podnikateľov treba dať vo väčšej miere do rúk miestnych samospráv.
V rámci potravinovej suverenity štátu sa nerobia komoditné bilancie sebestačnosti na úroveň ich aktuálnej spotreby, ale na úroveň lekármi odporúčaných dávok spotreby. Znamená to, konkrétne u hovädzieho mäsa, máme mať tri a pol násobne vyššiu spotrebu /z 3,5 kg na 13 kg/. V komodite mlieko to obdobne znamená potrebu bilancovať o 100 litrov väčšiu spotrebu oproti aktuálnej, skutočnej spotrebe. V praxi to znamená nástrojmi politík štátu nájsť stimuláciu výroby a spotreby týchto komodít do lekármi odporúčanej úrovne. Teda štát má zaručovať možnosť výživy občanov vo všetkých komoditách v potrebnom množstve a kvalite.
Potravinová suverenita štátu znamená aj právo a povinnosť štátu využívať produkčný potenciál krajiny, pre najvhodnejšiu výživu svojich občanov. Slovensko má reálny produkčný potenciál pre 6,2 mil. obyvateľov. Pri rešpektovaní doterajšej zásady, minimálnej sebestačnosti 80% v základných komoditách, to znamená potrebu zvýšiť v hodnotovom vyjadrení výrobu nespracovaných poľnohospodárskych komodít najmenej o 15% a zvýšiť sumu spracovaných potravinárskych komodít najmenej o 30%. Takýmto rastom produkcie a prioritne rastom výrob s vyššou pridanou hodnotou sa môže vytvoriť až 130 tisíc nových pracovných miest.
Motivácia podnikania
Agrárna verejnosť sa správa tak, ako je motivovaná. Objavujú sa tendencie obviňovať podnikateľov rezortu, že sú zodpovední za súčasný stav, že sú nekonkurencieschopní a nevedia dostatočne reagovať na výzvy trhu. Pravda je pritom úplne opačná.
Samozrejme, hlavný motív agropodnikateľov je zabezpečiť si reprodukciu, teda orientovať sa na rentabilné výroby. Ďalším motívom podnikateľov, ktorý sú povinní akceptovať, je časová bezpečnosť a istota návratnosti vynakladaných investícií. Už sme tu v minulosti mali predsa veľkorysé ciele a nástroje na podporu investícií do chovu ošípaných, do budovania malých bitúnkov, do rozvoja predspracovania pre lokálne a regionálne trhy, do predaja z dvora, do investícií na bionaftu a mnohé ďalšie špecifické komoditné podpory. Nemálo agropodnikateľov do týchto preferovaných výrob zainvestovalo najmä prostredníctvom podporného fondu. Bohužiaľ, pri výmene vlád, sa tieto podpory opäť spochybnili a vynaložené investície spôsobili v nejednom prípade krach v podnikaní.
Ak nebudú mať podnikatelia dôveru a dlhodobú istotu v tom, čo spoločnosť chce a bude podporovať, musia sa prirodzene orientovať na produkciu menej náročnú na investície, s kratšou dobou návratnosti vkladaných peňazí. Spoločnosť musí dať investorom nielen požiadavky, ale si získať aj dôveru a poskytnúť im časovú istotu.
Podfinancovanie rezortu
Ďalším dôvodom, potvrdzujúcim správnosť rozhodovania našich podnikateľov, je silné podfinancovanie rezortu. Nemôžeme viniť podnikateľov, že sú svojim výkonom na chvoste EÚ. Sú na mieste, ktoré nám prislúcha podľa úrovne ich podpory. Veď jedným zo základných princípov ekonomiky je, že výkonnosť sa rovná sume peňazí x rýchlosť obrátky týchto peňazí. Keďže majú najmenej peňazí na hektár s pomedzi štátov EÚ, tak sa prirodzene snažia udržať výkonnosť ekonomík svojich podnikov rýchlosťou otáčania disponibilných peňazí. Znamená to, že sa orientujú na rýchloobrátkovú rastlinnú produkciu typu na jar zasejem, v jeseni predám úrodu tesne po zbere, prípadne ešte pred zberom. Dokumentujú to nasledujúce údaje:
Tu si neodpustím poznámku, že po zrušení Podporného a záručného fondu, od roku 2000 dodnes, každoročne vypadlo z rezortu takmer 500 mil. Eur podporujúce dlhodobé rozvojové investičné aktivity /v ČR fond dodnes funguje/. Chýbajúce peniaze treba hľadať z SPP, zo ŠR, ale aj v bankách a podnikoch.
Diskriminujúca SPP
Nemôžeme sa vzdávať nášho oprávneného nároku na priame platby z prostriedkov SPP. Pri vstupe do SPP Slovensko bagatelizovalo fakt, že zreformovaná SPP smerovala k znižovaniu nadprodukcie potravín. My sme potrebovali zvyšovať produkciu a k tomu motivujúce nástroje. SR ale akceptovala na prechodné obdobie iba 60% priamych platieb na 1 ha, oproti priemeru starých členských štátov EÚ-15. Po skončení prechodného obdobia sme mali dostávať podporu 370 Eur/ha, ako staré členské štáty. Prechodné obdobie sa však predlžuje údajne až do roku 2028. To nie je fér, to je v rozpore s princípmi EÚ ako rovnosť podmienok, nediskriminácia a spravodlivosť. S tým nemôžeme súhlasiť.
O rovnosť podmienok, o nediskrimináciu a spravodlivosť v SPP sa musíme usilovať napriek tomu, a možno že práve kvôli tomu, že ide o širšie politické záujmy. Až 75% slovenských poľnohospodárov nehodnotí naše členstvo v EÚ pozitívne aj preto, že diskriminácia má plošné rozmery so zjavnými neokolonizačnými efektmi. Nespochybniteľne to ilustroval Viedenský inštitút pre ekonomické porovnávanie v prednáške pána Z. Lucasa, ktorú pred viac ako desiatimi rokmi prezentoval na Rakúskom veľvyslanectve v Bratislave. V prednáške sa hovorí:
- V SR je významný potenciál na odbyt potravín, našich potravín (zo štátov EÚ-15).
- SR predstavuje riziko pre našich farmárov, lebo napríklad zrniny, hovädzie mäso a mlieko, ktoré vyrába s nákladmi o tretinu nižšími, než aké máme my (EÚ-15).
- SR má koncentrované poľnohospodárstvo s možnosťou uplatnenia najmodernejších vedecko-technických poznatkov a zvyšovaním efektívnosti.
- Preto EÚ stanovuje Slovensku tvrdšie požiadavky na hygienu a ekológiu, čo ho bude stáť veľké dodatočné finančné zdroje, a preto sa bude musieť zadlžiť.
- EÚ pritlačí SR tiež cez svoje obchodné a spracovateľské organizácie.
- Pre SR poskytnú zo zdrojov EÚ len čiastočnú finančnú podporu, čo zníži konkurencieschopnosť SR.
- Na to využijeme svoju politickú, ekonomickú a legislatívnu prevahu.
- Keď bude pôdohospodárstvo SR na lopatkách, lacno ho skúpime.
Ťažko povedať, či by bolo možné uviesť ešte lepší príklad cielenej neokolonizácie, než je tento. Údajne sme to mali zobrať ako výzvu, ktorú však slovenskí politici neprijali. Mali sa zobudiť a politicky sa chovať, teda mali bojovať za slovenské záujmy. Bola to hodená rukavica. Dúfam, že gong v tomto ringu ešte nezaznel. Hovorím to opäť preto, lebo tento trend je trvalý a treba mu priamo čeliť.
V stupňovaní diskriminácie sa pokračuje. Keď som pri reforme cukru predložil podanie na Európsky súd za diskrimináciu, tak Úrad vlády to prihral na ministerstvo, ktoré to stopilo. Je to neuveriteľné, ale akceptovali sme dobrovoľne takmer najväčšie zníženie výmery pestovania cukrovej repy, hoci sme ju vyrábali najlacnejšie. A to je reforma o zefektívnení výroby cukru v EÚ. Podobná akcia je údajný zákaz podporiť v SR zvyšovanie dojivosti kráv, hoci sme o štvrtinu neplnili limit regulovanej výroby mlieka. Budeme mať len to, čo si zaslúžime a zaslúžime si to, čo si vybojujeme. To platí stále.
Štátny rozpočet SR
ŠR SR našu konkurencieschopnosť znižuje v rozhodujúcej miere. Vo financovaní agrokomplexu si musíme v prvom rade urobiť poriadok doma na Slovensku. Nejde pritom len o množstvo peňazí, ale aj spôsob ich použitia na potrebnú motiváciu. Každých desať rokov pri výmene vlád došlo k významnej reštrikcii rezortného rozpočtu. Slovensko obetuváva opakovane pôdohospodárstvo a vidiek „v mene konsolidácie rozpočtu SR“. Aj za ostatné roky sa rozpočtová podpora každoročne znižuje. V súčasnosti máme v EÚ najnižšie podpory a súčasne najvyššie odvodové a daňové zaťaženie agropodnikateľov, teda projektovali sme si najnižšiu výkonnosť nášho pôdohospodárstva v EÚ. Preto je potrebné:
1. Posilniť finančné zdroje do Fondu rozvoja vidieka (FRV) pre motiváciu podnikateľskej sféry, na plnenie koncepčných zámerov. SR postupuje v súčasnosti opačne. Peniaze z FRV Slovensko presúva opačným smerom, teda z RV do priamych platieb. Pritom podpory z priamych platieb agrárna samospráva nazvala podporou do nič nerobenia. Podpory z FRV majú multiplikačnú funkciu, lebo sa viažu aj na pomoc zo Štátneho rozpočtu, aj na finančnú spoluúčasť podnikateľského subjektu. Naviac, SR namiesto toho, aby aj súdne vymáhala navýšenie priamych platieb, si vlastne nárok na priame platby ešte znížila! Takýto postup pravdepodobne zvolila vláda preto, aby nemusela do roku 2020 poskytnúť spoluúčasť okolo 350 mil. Eur zo ŠR. V tejto súvislosti poukazujem aj na potrebu revitalizovať princípy činnosti Podporného a záručného fondu a Fondu na ochranu a zveľaďovanie pôdy, ktorý pozitívne viedol verejnosť k ochrane a zveľaďovaniu pôdy.
2. Posilniť zdroje nástroja štátna pomoc, minimálne na úroveň okolitých štátov, resp. na úroveň priemeru EÚ – 27. Pomocou tohto nástroja štáty EÚ najintenzívnejšie individuálne stimulujú agrárnu verejnosť, k pozitívnemu správaniu, pre naplnenie koncepčných cieľov. Štátna pomoc je najvýznamnejšia položka, ktorou Slovensko nedofinancováva agrorezort na konkurencie schopnú úroveň. Veď štátna pomoc v SR nedosahuje ani pätinu úrovne MR, ČR, PR a sotva 5% oproti Rakúsku a Slovinsku.
3. Znížiť DPH za potraviny na pôvodnú úroveň 14%. Expertné odhady hovoria, že až štvrtina zo zníženej DPH by mohla pri viacerých komoditách zvýšiť farmárske ceny.
4. Uplatniť polovičnú DPH pri predaji z dvora, ako to praktizujú iné krajiny. Tento systém sa už začal uplatňovať v minulosti, s dobrými účinkami pri rozvoji miestnych a regionálnych trhoch.
5. Zrušiť, prípadne minimalizovať, daň z pôdy. Je to neproduktívny náklad, zvyšujúci náklady produkcie a znižuje konkurencieschopnosť našich výrobcov, oproti okolitým krajinám, kde sa táto daň neplatí.
6. Obnoviť možnosť vratky dane z nafty pre účely hospodárenia. Zmiernila by sa tak diskriminácia našich farmárov, oproti okolitým krajinám, kde sa táto vratka realizuje.
7. Posilniť podporu rezortného výskumu na úroveň priemeru EÚ – 27, alebo priemeru okolitých štátov. Pre budúci rok sa bohužiaľ rozpočtuje ďalšie zníženie financií na výskum, čím prakticky klesne na úroveň 1/10 (nominálne) oproti roku 1989. je hrubou chybou sa domnievať, že tisícky agropodnikateľov si môžu individuálne objednávať a financovať výskum. Je to odvetvové špecifikum, ktoré treba rešpektovať. Niekoľko násobne väčšiu čiastku, ako rozpočet plánuje na budúci rok, je potrebné len na overovací výskum, ktorý monitoruje, vyhľadáva a overuje svetové poznatky aj pre edukáciu praxe a školského systému. Bohužiaľ, veľmi intenzívne si pestujeme odtrhnutosť od špičkového svetového poznania.
8. Minimalizovať nájomné za pôdu prenajímanú Štátnym pozemkovým fondom. Slovenskí agropodnikatelia vlastnia len asi 6% obhospodarovanej pôdy, oproti nadpolovičnému vlastníctvu obhospodarovanej pôdy západoeurópskymi farmármi. Teda za prenajímanú pôdu platia nájomné, čo im zvyšuje výrobné náklady a znižuje konkurencieschopnosť.
Pokiaľ sa tieto návrhy budú akceptovať, zámery v agrorezorte do roku 2020 sa môžu dosiahnuť. Je však iluzórne a nanajvýš nezodpovedné sa tváriť, že sa to dá dosiahnuť bez dofinancovania rezortu. Pritom samozrejme prioritou by malo byť financovanie podporami a multiplikačne bankami aj podnikmi. Niektoré banky by nemali problém sa zapojiť do takéhoto financovania. Financovanie rezortu tak, ako je nastavené dnes, neumožní dosiahnuť ciele vytýčené agrárnou koncepciou. Názor, ktorý v súčasnosti panuje u viacerých politikov, že veď pôdohospodárstvo dostáva obrovské zdroje z Eurofondov je škodlivý. Obetovanie pôdohospodárstva pre konsolidáciu štátneho rozpočtu za posledné tri roky je pre vidiek likvidačné, práve tak ako v minulom desaťročí krátenie rezortného rozpočtu, lebo údajne dostaneme väčšie podpory za mulčovanie a nič nerobenie. No a najhoršie bolo krátenie rozpočtu rezortu z 28 mld. na 8 mld. Sk začiatkom deväťdesiatych rokov odôvodňované možnosťou dovozu lacných potravín zo zahraničia.
Agrárna doktrína
Pre veľký rozsah tejto problematiky a pre jej špecifičnosť a zložitosť som sa sústredil len na kľúčové okolnosti. Samozrejme, patria tu mnohé organizačné, legislatívne, vedecko-technické, technologické podmienky. Najdôležitejším však zo všetkého je viesť diskusiu o týchto otázkach medzi politickými silami. Bez predsudkov, bez frčiek do nosa a urážania vypočuť a snažiť sa pochopiť všetky názory, samozrejme, pri čo najširšom zapojení širokej verejnosti do takejto diskusie. Nadväzne naformulovať konsenzuálny návrh na zásady dlhodobej pôdohospodárskej politiky SR. Podstatné dlhodobé záväzky tohto dokumentu treba posvätiť v podobe Doktríny ústavným zákonom, záväzným aj pre naše vzťahy v rámci EÚ.