Vízia vývoja slovenského pôdohospodárstva v svetovom a európskom kontexte

Štruktúra:

1 Úvod
2 Vízia slovenského pôdohospodárstva
3 Spoločná poľnohospodárska politika
4 Svetový a európsky kontext

Apríl 2011
Ing. Peter Baco, PhD.
Inštitút agrárnej politiky

Abstrakt

Nebývalý nárast cien potravín odštartoval v severnej Afrike a na Blízkom východe revolučné udalosti. Pravdepodobnosť takýchto neočakávaných zvratov sa, v podmienkach prebiehajúcej celosvetovej krízy, veľmi zvyšuje. Stať sa môže všetko. Vo svete sa za posledné dva roky preto objavuje množstvo dokumentov pre lepšie predvídanie výroby a spotreby potravín. Stály výbor pre poľnohospodársky výskum /SCAR/ Európskej únie predložil v tejto súvislosti na diskusiu Prognostickú štúdiu o zabezpečovaní budúcej výživy obyvateľstva do roku 2050, ako východisko pre 8. Rámcový program vedy a techniky.

Pre Slovensko môže byť prospešné aktívne zapojenie sa do prípravy tohto programu EÚ aj pre potreby aktualizácie Prognózy a vízie vývoja slovenského pôdohospodárstva z roku 2007. Podstatou aktualizácie Prognózy a vízie by malo byť identifikovanie spôsobov plného produkčného a mimo produkčného využitia pôdohospodárskeho potenciálu slovenskej krajiny, ktorá je schopná vyživiť 9 miliónov obyvateľov, pri plnom rešpektovaní ekologických kritérií hospodárenia.

1 Úvod

V rokoch 1990, 2000 a 2010 Vlády SR presadili liberálnu agrárnu politiku. Slovensko sa postavilo na čelo európskeho snaženia proti podporám, regulácii a ochrane pôdohospodárskeho sektora. Výsledok takejto agrárnej politiky bol ten, že naši pôdohospodári boli tvrdo diskriminovaní oproti konkurentom oveľa nižšími podporami a slovenský vidiek upadal. Táto diskriminácia sa výraznejšie prejavila po našom vstupe do EÚ. Keď napr. Slovinsko si vyjednalo, pri vstupe do EÚ v rovnakom čase ako my, porovnateľné priame podpory ako staré štáty EÚ, Slovenská vláda akceptovala pridelenie iba 15% výšky priamej podpory oproti Slovinsku. Štátna pomoc poľnohospodárstvu na Slovensku dokonca nedosiahla ani 1% štátnej pomoci v Slovinsku. Snahy o presadenie rozvojovej politiky v medziobdobiach mohli byť preto iba čiastočne úspešné. Naopak, peniaze, ktoré sa nainvestovali do pôdohospodárstva vo fázach rozvojovej politiky vyšli v nasledujúcich obdobiach nazmar. Zásadné (protichodné) agrárne politiky od volieb k voľbám sú pre tento sektor to najhoršie, čo s ním môže spoločnosť urobiť.
Hlavnou príčinou dnešného stavu, keď sme stratili potravinovú bezpečnosť a blížime sa iba k polovičnej potravinovej sebestačnosti s veľkými ekonomickými, zamestnaneckými, ekologickými a kultúrnymi stratami, bola bezperspektívnosť krátkodobých agrárnych liberálnych politík. Chýbala dlhodobá vízia ako ďalej v slovenskom pôdohospodárstve a vidieku. Hoci v roku 1993 NR SR konsenzom schválila koncepciu, ktorá deklaruje schopnosť Slovenska uživiť 10 mil. obyvateľom, po roku 1998 ju vláda neakceptovala. Agentúra Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied (SAPV) začala preto v r. 2005, na môj podnet ako poslanca EP, pripravovať vypracovanie dlhodobej „Prognózy (do r. 2025) a vízie (do r. 2050) vývoja slovenského poľnohospodárstva, potravinárstva, lesníctva a vidieka“ ako podklad pre dlhodobú stabilnú agrárnu politiku SR. Vláda SR aj tento dokument v r. 2007 prerokovala a uložila ministrovi pôdohospodárstva aktualizovať ho v r. 2011. Vstup Slovenska do EÚ, potravinová kríza v r. 2007, mnohonásobné zvýšenie cien vstupov do pôdohospodárstva, ale aj rekordná volatilita poľnohospodárskych cien, klimatické zmeny, ale najmä svetová finančná a hospodárska kríza zvyšujú nestabilitu, riziká a obavy o ďalší vývoj pôdohospodárstva a vidieka SR.
Mnohé zo súčasných problémov slovenského pôdohospodárstva majú globálny rozmer a ich adekvátne riešenia sú možné len nad rámec SR. Súčasné podmienky pre hospodárenie, ale aj vyhliadky do budúcnosti, sa v mnohom líšia od tých spred šiestich rokov. EÚ pripravuje reakciu na tieto nové podmienky v reforme Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP), ktorá bude platiť v rokoch 2013 až 2020. V tejto prezentácii poukazujeme na relevantné inštitucionálne a zdrojové možnosti, ako by sa mohli tieto nové okolnosti premietnuť do spomínanej aktualizácii slovenskej vízie. Predovšetkým ide o približne 250 nových dokumentov (v prílohe), ktoré pracovná skupina Stáleho výboru pre poľnohospodársky výskum EÚ SCAR spracovala do prognostickej štúdie (PŠ) pod názvom „Udržateľná spotreba a produkcia potravín vo svete obmedzených zdrojov“. Myšlienkovo veľmi obohacujúce, pre túto tému, sú aj každoročné správy „Stav budúcnosti“, miléniový projekt OSN. V každoročnej správe o stave sveta o tom, čo a ako sa ľudstvu darí robiť pre zvládnutie výziev budúcnosti, tento projekt na CD s obsahom asi 7000 strán od r. 1996 každoročne rozoberá detailne, to čo je súhrnne v tejto tlačenej publikácii.

2 Prognóza a vízia vývoja slovenského poľnohospodárstva, lesníctva a vidieka (ďalej len PaV)

SR má PaV, ktorú v roku 2007 prerokovala Vláda SR a uložila MP, aby ju aktualizovanú predložilo VSR do konca roku 2014.

Prínosy pôdohospodárstva sú nezastupiteľné
Za najvýznamnejší záver je možnosť zvýšiť poľnohospodársku produkciu pri šetrnom vzťahu k ekológii o polovicu. To by zároveň umožnilo zvýšiť zamestnanosť, v súvisiacom hospodárskom komplexe, najmenej o 130 tis. pracovných miest. Tento ekonomický a pracovný potenciál by v rozhodujúcej miere podporil revitalizáciu celého slovenského vidieka.
Príspevok pôdohospodárstva v tvorbe pridanej hodnoty, v iných odvetviach národného hospodárstva, generuje 17% pridanej hodnoty vytvorenej v národnom hospodárstve. Agrokomplex je teda pri sektore trhových služieb druhým najvýznamnejším hospodárskym odvetvím.
Nekomoditné výstupy poľnohospodárstva sú približne 700 mil. Eur. Fyzikálne efekty mimoprodukčných funkcií poľnohospodárstva predstavujú 1,3 mld. Eur (funkcie ekosystému, funkcia obnovy vodných zdrojov, protipovodňové prevencie, prevencia vodnej erózie, recyklácia organického odpadu a absorbcia SO2 a NO2). Spolu so 700 mil. eur v lesníctve predstavuje hodnotu a úžitkov verejno-prospešných funkcií pôdohospodárstva 2,7 mld. Eur ročne.
Vývoj poľnohospodárstva v období transformácie na trhovú ekonomiku bol značne ovplyvnený hodnotovou disparitou, ktorá sa prejavila v rýchlejšom raste cien výrobných vstupov ako cien poľnohospodárskych produktov. V roku 1989 až 2006 ceny poľnohospodárskych vstupov zrástli 4,1 krát, kým ceny poľnohospodárskych výrobkov len 1,7 krát. Dôchodková nedostatočnosť odvetvia znemožňovala modernizáciu výroby a intenzifikáciu, čím klesala efektívnosť produkcie a celkový rozsah produkcie upadal.
Slovensko patrí na špičku najvidieckejších krajín EÚ. Prosperujúce pôdohospodárstvo je nezastupiteľné pre rachovanie, prípadne rozvoj vidieka. Neexistuje vo svete príklad upadajúceho pôdohospodárstva a kvitnúceho vidieka.
Porovnanie podielu obyvateľstva v jednotlivých typoch vidieckych regiónov NUTS IV v %

Regióny SR ČR EÚ
Výrazne vidiecke 10,1 6,0 9,7
Prevažne vidiecke 75,3 60,2 29,8
Prevažne mestské 14,6 33,8 60,5
Zdroj: SPO Poľnohospodárstvo a regionálny rozvoj pre roku 2004-2006 (MP SR).

Spoločenský potenciál slovenského vidieka je obrovský a pre obyvateľov Slovenska nenahraditeľný.
Aj v horizonte prognózy sa zachovajú fyzické a socio-kultúrne rozdiely, vytvárajúce charakteristiky urbánnych a vidieckych regiónov. Oproti minulosti sa však mnohé vlastnosti a atribúty neurbánneho priestoru stanú dôležitými činiteľmi hospodárskeho rastu. Vzácnosť mnohých statkov, ktoré sú atribútmi vidieka, vzrastie. Sú to predovšetkým nehnuteľnosti, ako pozemky, ale aj budovy so znakmi tradičnej vidieckej architektúry. Mimoriadne vzrastie relatívna hodnota prírodného prostredia vidieka, zdroje vody, ovzdušie, celkové životné prostredie. Bude to súvisieť s rastom dopytu po rezidenčných službách vo vidieckych obciach, tiež po lokalitách pre budovanie priemyslovej a dopravnej infraštruktúry. Kvalita života na vidieku bude najvýznamnejším aktívom vidieckych obcí a vidieckeho priestoru.
Prirodzene bude akcelerovať funkčné využitie vidieckeho priestoru pre priemysel voľného času a rekreácie, na čo nadviaže širšia sieť služieb. Zvýši sa podiel tvorby pridanej hodnoty na vidieku. Zmenia sa doterajšie trendy vo vývoji zamestnanosti. Analogicky novým trendom v sídelnej migrácii sa zvrátia aj doterajšie trendy v alokácii pracovných miest. Tento vývoj bude prebiehať prirodzene rozdielne podľa geografických regiónov, pričom rozhodujúcu úlohu bude zohrávať atraktivita vidieckeho územia z hľadiska prírodných hodnôt a dopravná dostupnosť. Táto sa bude prudko meniť s budovaním dopravnej infraštruktúry. Najvýznamnejšie zmeny v hospodárskom vývoji nastanú v prihraničných regiónoch, kde po praktickom odstránení hraníc sa prejavia prirodzené komparatívne výhody lokalít v historických spádových oblastiach z hľadiska alokácie hospodárskych aktivít a kultúrnych kontaktov.

Logika PaV
Účelom Prognózy a vízie je sústrediť objektívne poznatky o základných vývojových trendoch v odvetviach výroby potravín (poľnohospodárstve a potravinárstve), lesníctve a vidieckom priestore pre tvorbu stratégií a verených politík, predovšetkým pre formulovanie dlhodobej stratégie rozvoja pôdohospodárstva a vytvorenie národnej pôdohospodárskej doktríny. PaV slúži aj ako východisko pre spracovanie vízie vývoja celej slovenskej spoločnosti do roku 2050 a pre Stratégiu rozvoja SR do roku 2020. Má tiež vytvoriť východisko pre pozíciu Slovenska pri spolurozhodovaní o smere ďalších reforiem Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Cieľom je udržateľné pôdohospodárstvo naplno využívajúce produkčný potenciál krajiny plniace svoje širšie spoločenské úlohy, ku ktorým patrí produkcia zdravých a dostupných potravín a surovín, ako aj udržiavanie prírodných zdrojov, prostredia pre bývanie, rekreáciu a iné ekonomické aktivity, ako aj kultúrneho dedičstva.

Hybné sily vývoja
Odvetvia výroby potravín, lesníctvo i vidiek Slovenska sa budú vyvíjať v horizonte prognózy a vízie vo fyzickom, ekonomickom a sociálnom prostredí, ktorého vlastnosti vude určovať vývoj hlavných hybných síl globálneho i regionálneho sociálno-ekonomického rozvoja.
Medzi ne patria:
– Demografický vývoj – stagnácia vývoja počtu obyvateľstva a jeho starnutie, v hospodársky vyspelých krajinách, spomalenie rastu v rozvojových krajinách. Na Slovensku stagnácia, až úbytok počtu obyvateľov. Zvyšovanie migrácie obyvateľstva.
– Svetový hospodársky rast – nestabilita v hospodársky vyspelých častiach sveta, rast v rozsahu okolo 3 percent (EÚ), rýchly rast v niektorých regiónoch ako Čína, India, Brazília (okolo 10%)
– Vedecko-technický rozvoj – prudký rozvoj inovácií v informatike, aplikácii výsledkov genetiky a iných biologických vied
– Globalizácia obchodu a liberalizácia obchodných politík
– Reformy agrárnych politík, najmä reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ
– Zmeny požiadaviek spotrebiteľov na kvality a zdravotnú neškodnosť potravín
– Rast požiadaviek na ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov, najmä akcelerácia problému nedostatku vody, problém skleníkových plynov
– Hrozby vyplývajúce z nastávajúcej klimatickej zmeny
– Nástup alternatívnych zdrojov energie, bioenergia

Prognóza sa podrobne zaoberá osobitne pôdou a vodou, ale aj ostatnými dostupnostnými zdrojmi pôdohospodárskej činnosti.

– Poľnohospodárske a lesné pôdy sú rozhodujúcim prírodným zdrojom, pričom snahou pôdohospodárstva je využívať ich trvalo udržateľným spôsobom. V najbližších rokoch možno očakávať nárast záberov poľnohospodárskej pôdy až na úroveň 3,5 tisíc ha ročne (2010), z toho 1 tisíc ha na zalesnenie (na Slovensku je asi 60 tisíc ha poľnohospodárskych pôd potenciálne určených na zalesnenie). Po roku 2015 sa ročné zábery pôdy stabilizujú, respektíve postupne mierne znížia. Do roku 2025 klesne výmera poľnohospodárskej pôdy o 60 tisíc ha. Tento trend bude možné zmierniť za predpokladu prijatia legislatívnych opatrení na podporu využitia už v minulosti zastavaných plôch, ktoré sú v súčasnosti opustené (brown soils).

– Z analýz vývoja dôsledkov klimatickej zmeny vyplýva, že konkrétne v poľnohospodárstve sa aktuálny klesajúci trend spotreby vody zmení na progresívne rastúci. Podľa výsledkov získaných simulačnými modelmi nastanú zmeny v raste potreby závlahovej vody v nížinách o 27 – 30%. V priebehu nasledujúcich rokov, až do roku 2050, by mala potreba závlahovej vody v hlavných oblastiach vzrásť z odhadovaných 310 mil.m3 v roku 2010 na 585 mil.m3 v roku 2050. Odvodnenia, v súčasnosti vybudované na poľnohospodárskej pôde, budú postupne strácať svoju funkčnosť a ich výmera sa bude znižovať. Na týchto pôdach sa budú postupne obnovovať mokrade, čo ich vyradí z intenzívneho poľnohospodárskeho využívania. Bude treba hľadať náhradné možnosti využitia týchto plôch (ako súčasť poľnohospodárstva).

– PaV rozoberá aj faktor obchodu.Očakávajú sa ďalšie zmeny v organizáciách výrobných vertikál, maximálne prepojenie prvovýroby so spracovateľmi a obchodom, čo môže viesť k spravodlivejšiemu prerozdeľovaniu zisku v rámci celej potravinovej vertikály. Absencia týchto vertikálnych prepojení v súčastnosti negatívne ovplyvňuje efektívnosť výroby v prvovýreobe i spracovateľskom priemysle v prospech obchodu. Na druhej strane možno však očakávať prenikanie obchodu priamo do spracovateľských podnikov ako aj podnikov prvovýroby s cieľom znižovania transakčných nákladov akoncentrácie zisku na koniec vertikály. Koncom prognózovaného obdobia by mala byť organizácia výrobných vertikál na takej úrovni, že postupne eliminuje činnosť odbytových združení centralizujúcich ponuku zo strany výrobcov a oslabujúcich vyjednávaciu pozíciu obchodných reťazcov (z hľadisku nákupných cien a využívajúcich koncentračný efekt).

Scenáre
Scenáre budúceho vývoja boli spracované pre modelové riešenie dosahov „Prognózy a vízie vývoja slovenského poľnohospodárstva, potravinárstva, lesníctva a vidieka“ (do roku 2025).
V závislosti na ďalšom vývoji SPP domácich politických rámcov, vývoja negociácií WTO, svetového obchodu a ďalších okolností sme spracovali tri projekcie dosahov „prognózy a vízie vývoja slovenského poľnohospodárstva, potravinárstva, lesníctva a vidieka“ v horizonte roku 2025. Navzájom sa líšia širokou škálou predpokladov definujúcich základné exogénne rámce SPP EÚ. Tieto tri scenáre možného variantného vývoja poľnohospodárstva na Slovensku definuje nasledovne:
1. Základný scenár (ZS) – vychádzajúci z pokračovania súčasných trendov vývoja s uplatnením reformných zmien v zmysle záverov „health-check“ pripravovaných po roku 2010 Základný (referenčný) scenár predpokladá postupnú modifikáciu súčasnej politiky v súlade so súčasne známymi pravdepodobnými budúcimi zmenami Spoločnej poľnohospodárskej politiky.
2. Rozvojový scenár (RS) – vychádzajúci z predpokladu perspektívneho rozvoja poľnohospodárstva ako jedného z významných (prioritných) odvetví národného hospodárstva.
3. Liberálny scenár (LS) – vychádzajúci z presadenia liberalizačných tendencií najmä v oblasti domácich a exportných podpôr a postupného odstraňovania obchodných bariér v agropotravinovom obchode vedúcej k úplnej liberalizácii trhového prostredia.
Svetové trhy v modelovom riešení sú exogénne (predpoklad, že Slovensku neovplyvňuje setové trhy hlavných agropotravinárskych komodít), a sú reprezentované prognózou OECD.

Tržby a náklady poľnohospodárstva v mil. EUR
Scenár Tržby poľnohospodárstva spolu Náklady poľnohospodárstva spolu
2005 2010 2013 2018 2025 2005 2010 2013 2018 2025
Základný 1189 1331 1264 1211 1198 1445 1713 1723 1655 1614
Rozvojový 1189 1502 1471 1521 1587 1446 1878 1886 1789 1719
Liberálny 1189 1331 1275 1221 1239 1445 1713 1731 1629 1543
Zdroj: model VÚEPP

Príjem poľnohospodárstva v mil. Eur
Scenár Príjem bez podpôr (tržby – náklady) Príjem vrátane podpôr
2005 2010 2013 2018 2025 2005 2010 2013 2018 2025
Základný -256,3 -382,3 -458,7 -444,4 -416,2 71,8 207 130,6 54,5 54,2
Rozvojový -256,3 -376,1 -414,7 -267,8 -132,3 71,8 221,1 184,6 285,5 442,5
Liberálny -256,3 -381,8 -456,5 -408,3 -303,9 71,8 206,8 131,7 -317,7 -251,3
Zdroj: model VÚEPP

Trendy
Je dobré, že Slovensko má oficiálne vládou akceptovanú, kvalifikovanú a modernú Prognózu a víziu slovenského poľnohospodárstva, lesníctva a vidieka vypracovanú v roku 2007. Bolo správne rozhodnutie vlády neakceptovať navrhované aktualizovanie tohto dokumentu až o 10 rokov. Ako veľmi prezieravá sa ukazuje úloha pre ministra pôdohospodárstva predložiť tento dokument v aktualizovanej podobe na rokovanie vlády do konca roku 2011. Nepredvídateľnosť budúceho vývoja sa zvyšuje. Zvyšujú sa riziká a volatilita podmienok zo všetkých oblastiach života v globálnom rozmere. Rozkolísanosť faktorov, ale najmä dynamizácia interakcie týchto faktorov a svetový kontext dostávajú do rozpakov aj globálne riadiace a koordinačné inštitúcie. Zaujatie pozorovateľskej, nezainteresovanej pozície týmito inštitúciami navodzuje atmosféru blízku pojmu chaos. V tejto situácii je prirodzené, že štáty sa začínajú chovať egoistickejšie a myslia skôr na vlastné, ako na kooperatívne záujmy. Táto tendencia sa prehlbuje.
Slovensko potrebuje tiež viac myslieť a konať v slovenskom záujme. Nie, žeby sme nemali prehlbovať našu súčinnosť na úrovni EÚ. V každom prípade by sme však mali hľadať dvojstranné a skupinové spojenectvá pre presadzovanie našich národnoštátnych záujmov. Plné produkčné využitie slovenskej pôdohospodárskej krajiny, ako príspevok ku globálnemu nárastu dopytu po potravinách a najmä, ako možnosť zabezpečenia potravinovej sebestačnosti SR je takýmto naším záujmom.
Narastajúca a zrýchľujúca sa zložitosť globálnych pomerov v žiadnom prípade nemôžu viesť k neochote zaoberať sa budúcnosťou. Naopak aj táto Prognóza a vízia presvedčivo potvrdzujú, že východiská, relevantné faktory (hnacie sily) ich vzájomné pôsobenie, rýchlosť a hĺbka zmien, dnes v porovnaní s východiskovým rokom 2005 sa dosť odlišujú. Monitorovať a hodnotiť ovplyvňujúce faktory, alternovať možnosti, identifikovať riziká, nachádzať to, čomu by sme sa mali vyhýbať, eliminovať bariéry a plynule optimalizovať postupy je dnes oveľa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým.
Sila slovenskej ekonomiky, obrovská nezamestnanosť a následné správanie sa chudobných slovenských zákazníkov smerovalo k nedôstojnému oligopólnemu postaveniu maloobchodných globálnych sietí potravín. Nielen, že slovenský trh sa stal trhom menej kvalitných, logistických destinácií, ale vylúčil z trhu aj slovenských výrobcov (napríklad zelenina). Miestne, lokálne a regionálne trhy v interakcii výrobca – spotrebiteľ tento problém môže riešiť len čiastočne. Treba sa zamerať na zfunkčnenie odbytových a zásobovacích veľkokapacitných centier pre prvovýrobcov tak, aby boli reálnym partnerom obchodným systémom. Súčasne je potrebné využiť všetky legislatívnej a organizačné prostriedky pre dosiahnutie konformného správania obchodu a vyváženej situácie na trhu. To je len jeden z príkladov toho, prečo a ako máme konfrontovať dnešný stav so stavom pri tvorbe prognózy a vízie. Tento faktor napr. vízia nedocenila. Samozrejme, že za prognózou a víziou majú nasledovať stratégie vývoja s 10 ročným intervalom, ktoré majú konkrétnejšie reagovať na okolnosti spomenuté vyššie.
Ďalším príkladom potvrdzujúcim potrebu systémovej práce s dlhodobými plánmi je mnohostranná diskriminácia slovenského poľnohospodárstva v rámci SPP. Diskriminujúci historický princíp sa uplatňuje nielen v horších ekonomických podmienkach, ale napríklad aj v prístupe k skupovaniu pôdy cudzincami. Keď v Dánsku nebolo možné pred rozširovaním EÚ kupovať pôdu cudzincami, ako historický princíp to nie je možné ani dnes. Nemci napríklad zaviedli princíp reciprocity, čo v praxi znamená, že keď Dáni neumožňujú Nemcom kupovať pôdu, ani Nemci neumožňujú kupovať pôdu v Nemecku Dánom. Ale chudobné nové členské štáty majú bez akýchkoľvek bariér otvoriť svoj trh s pôdou, bohatým záujemcom v starých členských štátoch EÚ za niekoľko násobne nižšie ceny. Takto legitímne v pravidlách fixovaná diskriminácia, umožňuje znásobiť prirodzené neokoloniálne tendencie realizovať svoju väčšiu ekonomický silu vo svoj prospech vo vzťahu k ekonomicky slabšiemu partnerovi. Samozrejme, že to destabilizuje zmysluplnosť EÚ. Vrcholom takýchto neokoloniálnych praktík je vylučovanie z diskusie o náprave omylov a o zdokonaľovaní EÚ tých jednotlivcov a skupín angažovaných občanov EÚ, ktoré sa snažia tento problém riešiť a zároveň kategorizovať za nepereurópanov tých, ktorí tento problém bagatelizujú.
Z celej škály problémov v budúcnosti slovenského agrorezortu sú tieto príklady iba čiastkovým poukázaním na politický kontext problému. Ide o taký významný politický problém, že ho už nemožno zametať pod koberec a nemožno čakať s jeho riešením až nás k tomu prinútia uzatvorené hranice z dôvodov epidémielagických, fytosanitárnych a veterinárnych. Či sa to stane o mesiac, o rok, alebo o päť, ale s určitosťou sa stane, že z týchto dôvodov si štáty ochránia zvrchovanosť svojho územia a hranice budú nepriechodné. Nielen z týchto, ale aj z pozitívne simulujúcich účinkov prosperujúceho pôdohospodárstva a rozvíjajúceho sa vidieka musí patriť táto agenda do top politickej agendy na Slovensku. Parlament, vláda, prezident, politické strany, agrárna samospráva, nevládne organizácie, všetci musia byť zainteresovaní na tom, aby Slovensko malo dlhodobo stabilnú agrárnu politiku a jasne definované národnoštátne agrárne záujmy. Aspoň tak, ako to má definované Maďarsko a aspoň tak ako to realizuje Poľsko a Slovinsko. Je určite dobré, že ideu plného produkčného využitia slovenskej krajiny prevzal z agrárnej prognózy aj dokument Stratégia rozvoja SR do roku 2020. Všeobecná politická a verejná akceptácia tejto idei je v podmienkach SR nevyhnutná. Ako sa ukazuje doktrína o rozvoji pôdohospodárstva a vidieka prijatá v NRSR ústavou väčšinou, ktorej by predchádzala široká verejná diskusia je to, čo môže Slovensku rozhodujúcim spôsobom pomôcť riešiť zamestnanosť, revitalizovať upadajúce regióny, kultivovať vidiek, krajinu a biodiverzitu, chrániť vidieckeho ducha a podstatu slovenskej kultúry. Bez udržateľnej intenzifikácie, revitalizácie vidieckej ekonomiky a zamestnanosti sa nám zdeštemujú a stratia nie len výrazne vidiecke, ale aj prevažne vidiecke regióny. Viaceré už nie sú revitalizovateľné!
Napospas tzv. voľnému, slobodnému trhu ponechaný ďalší vývoj v agrárnej a vidieckej problematike bude viesť k prehlbovaniu našej kolonizácie a degradácii hospodárenia na pôde na úroveň z pred 100 rokov.

Dôsledky
Je úplne reálne, že pri súčasnej agrárnej politike sa výkonnosť tohto rezortu do roku 2013 zníži pod 50%-nú úroveň oproti stavu pred rokom 1990. Postupne by čakala slovenské poľnohospodárstvo a slovenský vidiek nová podoba. Štruktúra hospodárstiev bude pestrá, od niekoľko tisíc hektárových, silne industrializovaných veľkofariem, tu budú hospodáriť v menšom podiele na pôde aj menšie ekologicky a na miestne trhy previazané, zväčša rodinné, farmy. Samozrejme, že pre vidiecke obyvateľstvo bude narastať význam samozásobiteľstva na jednoduchej až primitívnej technickej báze. Bude sa rozširovať systém podobný americkému systému „víkendových fariem“, keď si obyvatelia miest budú na dedinách kupovať lacné domy a budú si najímať domácich obyvateľov, aby im tam aj hospodárili.
Viedenský ekonomický inštitút predstavil, už pred siedmimi rokmi, projekt neokolonizácie vidieka v nových štátoch EÚ, špeciálne v SR /pre teritoriálnu blízkosť a prílišnú otvorenosť SR/. Podľa neho, na veľkovýrobných farmách tu budú dominantne gazdovať „zahraniční investori“, ktorí sa budú správať racionálne, budú maximalizovať zisk, uplatnia najmodernejšie technológie a výrobné a organizačné systémy. Samozrejme, vrátane redukcie pracovníkov v poľnohospodárskej prvovýrobe až o polovicu oproti dnešnému stavu. Spolu so službami pre poľnohospodárov a nadväzným spracovaním poľnohospodárskych produktov sa pri takomto vývoji ešte zníži celková vidiecka zamestnanosť o viac než 100 tis. pracovných miest.
Bude to podobná situácia ako pred 100 rokmi, keď veľkostatky na Slovensku predstavovali špičku efektívneho poľnohospodárstva vo svete. / Poľnohospodárski robotníci na veľkostatkoch žili prevažne na naturálnej odmene/. „Zvyšok“ pôvodného vidieckeho obyvateľstva sa živil na prevažne urbárskych lesoch, pasienkoch a horšej pôde, ktorá sa nehodila veľkostatkom. Znamenalo to tiež obrovské vysťahovalectvo, čo by bol pre dnešok pravdepodobnejší model. SR, ako najvidieckejšia krajina EÚ, takto úplne, alebo významne stratí pôvodný vidiecky charakter, slovenskú dušu a podstatu.
Oproti tomuto modelu jednostrannej maximalizácie zisku z poľnohospodárstva staviame rozvojovú agrárnu politiku, postavenú na domácich agropodnikateľoch, zabezpečujúcich tiež sociálne, kultúrne a ekologické rozvojové vidiecke statky. Prognóza rozvoja preukázala, že pri viac než 50% raste poľnohospodárskej produkcie, pri raste vidieckej zamestnanosti o 130 tisíc pracovitých miest v celom komplexe a pri príslušnom raste ekonomiky vidieka, je možné dosiahnuť aj harmonický rozvoj vidieka SR.

3 Spoločná poľnohospodárska politika (SPP)

SPP je najcentralizovanejšou zo všetkých politík EÚ. Približne 30% príjmov poľnohospodárov sú podpory z rozpočtu EÚ poskytované podľa kritérií stanovených Bruselom. Podiel agrárneho rozpočtu z celkového rozpočtu EÚ predstavuje dnes 38% oproti 85% v období jej vzniku (1958). Ciele SPP stanovené v Rímskej zmluve sú napriek viacerým reformám stále tieto:
– Zabezpečovať primeranú životnú úroveň poľnohospodárov
– Stabilizovať trhy, teda zostatok potravín za dostupných podmienok
Najvýznamnejším motívom pre vznik SPP bola potreba zvyšovať poľnohospodársku produkciu a budovanie nezávislosti EÚ na dovoze potravín v období studenej vojny. Štáty RVHP taktiež spoločne koordinovali (hoci s nižšími dotáciami) svoju potravinovú sebestačnosť. Pri páde socializmu sa dosahovali v EÚ úrody v priemere pšenice 6t/ha a ČSSR 5,8t/ha, teda približne na rovnakej úrovni.
Od r. 1992 podlieha SPP trvalým zmenám v dôsledku liberalizácie obchodných dohôd vo WTO a zvyšujúcim sa požiadavkám na verejné zdroje potrebné na likvidáciu verejných zásob potravín z nadprodukcie. Postupne sa podpora trhových opatrení zredukovala z 92% podielu z agrárneho rozpočtu na dnešných 7%. Téma ochrany životného prostredia sa postupne stala jednou z kľúčových pri nárokovateľnosti na farmárskej podpory. Postupne sa uplatnil I. pilier pre priame platby a trhové opatrenia a II. Pilier pre podporu rozvoja vidieka.
Reforma SPP z r. 2003 nastavila, pre novo-pristupujúce štáty po prvý krát pri rozširovaní EÚ, oveľa horšie podmienky ako mali staré členské štáty. Slovensko dopadlo najhoršie. Uplatnenie tzv. historického princípu (národné obálky sa upočítali podľa zlého referenčného obdobia), z ktorého len ¼ nároku bola pre konkrétny štát akceptovaná má neokoloniálne dôsledky. Tento historický princíp sa všeobecne zafixoval, napríklad aj pri nákupe pôdy cudzincami, ale aj v iných oblastiach.
Reforma súčasnej SPP pre r. 2013-2020 má preto túto duálnosť odstrániť. Diskriminované majú byť veľké farmy, stanovením maximálnej sumy podpory. Priame platby sa majú deliť jednotne, ale s regionálnym akcentom, podľa objektívnych kritérií. Prebiehajúce rokovania o tejto reforme nie sú jednoduché lebo novým členským krajinám sa formálne uznáva nárok na odstránenie doterajšej diskriminácie, pričom Francúzsko a Nemecko požadujú sumu podporných balíkov rovnakú ako doteraz, ale celková suma agrárneho rozpočtu sa neplánuje zvýšiť. Z priamych platieb sa má vyčleniť časť financií na konkrétnu podporu ekologických postupov hospodárenia. Z prostriedkov rozvoja vidieka sa má vytvoriť nový systém riadenia rizík na lepšie zvládanie neistoty trhov a nestability príjmu.
Pripravil som preto v r. 2007 pre verejnosť, parlamentné, vládne, vedecké a samosprávne inštitúcie dokument pod názvom 5 agrárnych omylov – 5 výziev pre reformu SPP. Tento dokument vychádza z prioritnej potreby nápravy nedostatkov a odstraňovania bariér pred ďalšími reformnými krokmi. S týmto materiálom sa pracuje v európskych orgánoch aj na domácej úrovni od r. 2007 pri spracovaní „zdravotnej prehliadky SPP“, ktorá mala byť hlavne analytickou predpísanou z celkovej reformy v r. 2013.

Päť agrárnych omylov EÚ – päť výziev pre reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky EU /SPP/
V kontinuite doterajších požiadaviek na systémové prehodnotenie mechanizmov SPP, o to naliehavejšie v tejto krízovej situácii, musí EÚ principiálne zreformovať SPP.
Ako najakútnejšie dôvody pre zmeny sa ukazujú:
– rozklad poľnohospodárstva v NČŠ
– rastúca volatilita agrárnych trhov,
– vysoké výrobné náklady fariem v EÚ
– podceňovanie role pôdohospodárstva
– nesystémová organizácia SPP

a/ Rozklad poľnohospodárstva v nových členských štátoch EU /NČŠ/.
Diskriminačný charakter prístupových zmlúv s novými členskými štátmi dehonestuje ich postavenie v rámci SPP so zničujúcimi dopadmi na ich poľnohospodárstvo a vidiek Historický princíp stanovenia nároku na priamu podporu pre farmárov NČŠ sa vypočítal z referenčného obdobia za roky, ktoré boli v NČŠ rokmi najväčšieho úpadku poľnohospodárstva v dôsledku transformácie. Navyše, z takto zníženého základu mali NČŠ v prvom roku len štvrtinový nárok na podporu z rozpočtu EU. V skutočnosti to pre väčšinu farmárov v NČŠ nezabezpečovalo ani 15 % priamej podpory, oproti farmárom EÚ – 15. Tak isto, stanovené nízke výrobné kvóty, uplatnenie princípu krížového plnenia v NČŠ predtým než by sa mohli pomocou podpôr EÚ prispôsobiť tomuto systému, ale aj predčasná modulácia a ďalšie kroky vyplývajúce z reforiem a zdravotnej prehliadky vyvolávajú opodstatnené obavy o úplný rozvrat mnohých vidieckých regiónov v NČŠ. Ak nedokážeme udržať v agrárnych regiónoch prosperujúce pôdohospodárstvo, tak stráca zmysel aj podpora rozvoja vidieka.
Tento proces sa žiaľ realizuje podľa projektu nacionalizujúceho, nespoločného a diskriminujúceho nastavenia SPP, ktorý sa predtým pri rozširovaní EU nikdy neuplatňoval. V roku 2004, napríklad, predstavil Viedenský inštitút pre ekonomické porovnávanie cieľ rozšírenia ako nasledovný biznis – postupné obsadenie trhu v NČŠ potravinami zo štátov pôvodnej pätnástky aspoň vo výške jednej tretiny a znehodnotené farmy v NČŠ skupovať lacno zahraničnými investormi. Tento duálny, pre NČŠ diskriminujúci, systém uplatňovania SPP treba neodkladne eliminovať a nahradiť, aj preto že sa nenapnili podmienky ktorými bol odôvodňovaný, – teda obavou o mohutný dovoz lacných potravín z NČŠ do štátov pôvodnej pätnástky. V skutočnosti, sa naopak dovozy potravín do NČŠ zo štátov EU pätnástky zvýšili o desiatky percent. Taktiež dôvod že poľnohospodári NČŠ by mali pri rovnakých podporách neúmerne vysoké príjmy oproti ostatným občanom je neopodstatnený, lebo ich skutočné príjmy nedosahujú ani trojštvrtinovú priemernú úroveň miezd v týchto štátoch. O hlbokom prepade medzi skutočnou a potrebnou jednoduchou reprodukciou výrobných fondov ani nehovoriac.

b/ Rastúca volatilita agrárnych trhov.
Nástroje súčasnej SPP nie sú prioritne cielené na stabilizáciu prirodzene nestabilných agrárnych trhov. Agrárne trhy sú nestabilné od prírody, ale aj v dôsledku ľudských vplyvov ako sú finančné špekulácie, technické a bioenergetické využitie biomasy, osobitne v súčasných, rozkolísaných finančných a energetických trhoch. Už biblický príbeh o siedmych tučných a siedmych chudých kravách hovorí o večnej potrebe ale aj o možnostiach efektívnej eliminácie tejto prirodzenej volatility.
Úlohou poľnohospodárskej politiky nemôže byť len následné eliminovanie dôsledkov kríz, ex post, ako sa to robí v reformách SPP doteraz. Výstižne to dokumentuje tiež príklad z tridsiatych rokov minulého storočia, keď prezident USA Rooswelt, dokonca v rozpore s americkou ústavou, prijal stabilizačné opatrenia pre organizáciu agrárneho trhu, čo významne ovplyvnilo aj zastavenie najväčšej svetovej hospodárskej krízy.
Objektívnym zmyslom a prvotnou úlohou agrárnej politiky je zabezpečovať primárnu potrebu ľudstva, stabilné zásobovanie s potravinami, predchádzaním krízam ex ante. Tvorba a používanie nevyhnutných zásob potravín tvoria podstatnú zložku celkovej organizácie agrárneho trhu, ktorý má čeliť rizikám nestabilných agrárnych trhov.
Reformy SPP a ich hodnotenie musíme vidieť v tomto svetle a priorizovať elimináciu nestabilných agrárnych trhov ako najvýznamnejšiu úlohu našej SPP.

c/ Vysoké výrobné náklady fariem v EÚ.
Súčasná SPP zotrváva v omyle o nadprodukcii potravín v EU. Nepredajnosť agrárnych produktov EU na globálnom trhu predsa spôsobili naše vysoké ceny a nie fyzická neschopnosť globálneho trhu absorbovať nadprodukciu EÚ. V dôsledku takéhoto mylného záveru sa nástroje SPP orientovali, namiesto podpory opatrení smerujúcim k svetovým cenám, na opatrenia chrániace nekonkurenčné systémy hospodárenia. Fiktívna sloboda, podporami zaručujúca farmárom dobrý život, aj keď sa rozhodnú že radšej nebudú vyrábať nič, ak by to nevedeli predať, znamená v skutočnosti dotovanie nevýroby.
Je preto potrebné nástroje SPP presmerovať z podpory nevýroby , prioritne na opatrenia zabezpečujúce globálnu konkurencieschopnosť predovšetkým vyrovnaním sa svetovým cenám, ale aj v kvalite a v marketingu. Podpory smerovať na pozitívnu motiváciu.

d/ Podceňovanie role pôdohospodárstva.
Reformy SPP odrážajú mylný názor, že význam pôdohospodárstva v spoločnosti klesá. Je to omyl vyplývajúci z takzvaného “nového postavenia poľnohospodárstva vo vidieckej politike,“ prezentovaného OECD. Mýli sa tu cieľ s prostriedkami. Pôdohospodárstvo nie je predsa nástrojom vidieckej politiky, ale prosperujúce pôdohospodárstvo je cieľom vidieckej politiky. Predstava fungujúceho vidieka pri krachujúcom poľnohospodárstve je nezmyselná. Nič na tomto princípe nemení ani fakt že rastie rozmer prímestských vidieckych oblastí.
Neopodstatnene sa v dokumentoch EU zdôrazňuje klesajúci podiel agrárneho sektora na HDP. Dokonca aj znižovanie počtu pracovníkov a znižovanie počtu fariem sa prezentujú ako znaky upadania agrárneho odvetvia, pritom ide naopak o dôkaz pozitívneho rastu produktivity a koncentrácie výrobných faktorov. Za dvadsať rokov sa preto agrárne výdavky EÚ znížili z 80 percentného podielu na celkovom rozpočte EU iba na polovicu. Dokonca rozdiel medzi nárokmi a platbami v agrárnom rozpočte EU sa plánuje pre budúci rok až 30 %.
Zabezpečovanie výživy obyvateľstva musíme verejnosti predstavovať ako komplex s vnútornou dynamikou proporcií medzi prvovýrobou, spracovaním, a službami. Čisto z hospodárskeho hľadiska je pritom pôdohospodárstvo ako komplex, najväčším rezortom EÚ, s 13 percentným podielom na HDP / pri 11 % automobilového priemyslu a 9 % chemického priemyslu/. Zároveň ide aj o 15 % percentnú zamestnanosť v tomto komplexe. Z hľadiska mimo produkčných funkcií pôdohospodárstva vo verejnom záujme, sme taktiež svedkami špekulatívneho nedoceňovania týchto jeho, finančne ťažko merateľných, pritom však nenahraditeľných funkcií.
Výzvou pre SPP je preto vyargumentovať a presadiť v spoločnosti pozíciu odvetví pôdohospodárstva ako nenahraditeľného a jedinečného, trvalo prioritného a výnimočnú pozornosť zasluhujúceho rezortu.

e/ Nesystémová organizácia SPP.
SPP nie je systémovo organizovaná, lebo nie je inštitucionalizovaná. Po polrokoch sa meniace predsedníctvo v Rade EÚ nie je schopné zabezpečiť líderstvo, ktoré si takýto spoločný, veľmi organizačne zložitý projekt vyžaduje. Dôsledkom je úplná absencia dlhodobých vízií, prognóz, programov, spoločných projektov a celej sústavy dlhodobého plánovania. Líderstvo je založené na vizionárstve, ktoré ale v prípade SPP chýba. SPP sa v jednotlivých štátoch neuplatňuje jednotne, prehlbuje sa jej nacionalizácia.
Výzvou pre SPP je preto vytvoriť z orgánov EÚ inštitucionalizované fórum pre dlhodobé plánovanie rozvoja pôdohospodárstva a vidieka v EÚ, ktoré by nadväzovalo na dlhodobé rozvojové globálne agrárne plány, ako je napríklad Projekt tisícročia Svetovej federácie združení OSN.

4 Svetový a európsky kontext

Táto výhľadová štúdia (PŠ) je meta-prehľad regionálnych, národných a medzinárodných politických dokumentov, vedeckých publikácií a výhľadových štúdií, ktoré boli uverejnené väčšinou v rokoch 2009 a 2010. Dôraz sa kladie na nové hnacie sily, novú dynamika, atď. – preto aby sa dali rozpoznať potenciálne riziká, možnosti a pravdepodobný budúci vývoj a výzvy.
Medzi dneškom a rokom 2050 sa očakáva, že nárast vo svetovej populácii a zmeny v stravovaní v rozvojových krajinách prinesú asi 70%-ný nárast dopytu po potravinách. Zároveň vyčerpávanie fosílnych uhľovodíkov zvýši dopyt po biopalivách a priemyselných materiáloch. V rovnakom čase sa vyčerpávajú prírodné zdroje a na agendu tlačí aj zmena podnebia.
Otázka znie: ako najlepšie vytvoriť systematickú metódu v rámci procesu politiky pre zabezpečenie toho, aby sa spotrebúvanie zdrojov a tlak na životné prostredie nezvyšovali tempom, ktoré v konečnom dôsledku skončí ľudskými a environmentálnymi katastrofami. Toto je pozadie pre PŠ, ktorá analyzovala očakávané otázky v oblasti životného prostredia a zdrojov majúcich dosah na dlhodobú potravinovú bezpečnosť.

Obraz sveta chudobného na zdroje
Dvíhanie cien zdrojov v posledných rokoch, kombinované s globálnym zvyšovaním dopytu po zdrojoch z dôvodu rastúcej populácie a rastúceho blahobytu, prinieslo otázku nedostatku zdrojov do popredia politickej agendy.
Celosvetovo i v mnohých regiónoch, vrátane Európy, výroba potravín prekračuje environmentálne obmedzenia alebo je tomu veľmi blízko. Syntéza dusíka prekračuje hranice planéty, používanie fosforu dosahuje hranice planéty. Poľnohospodárstvo, vrátane drancujúceho rybárstva, je jedným najväčším pôvodcom straty biodiverzity. Na regionálnej úrovni prekračuje zavlažovanie opätovné dopĺňanie vodných zdrojov. Príčiny sú charakteristické mnohými podobnosťami a prepojeniami. Takže je potrebný integrovaný prístup.
Hlavné zmeny ostatnej PŠ sú: (1) vyskytuje sa nová kvalita zmien vo forme nekvantifikovaných spätných väzieb zosilňujúcich zmeny, neistotu a riziká, (2) nová rýchlosť zmien taká, že sám čas sa stal najväčším nedostatkom a (3) globálna politická a ekonomická kríza. Tieto výzvy sa líšia v komplexnosti, trvaní, závažnosti a rýchlosti od akýchkoľvek iných výziev, ktorým sme doteraz čelili.
Vzájomné prepojenie klimatických zmien, biodiverzity a vody je obzvlášť komplexné a nelineárne. Prekvapenia a extrémne udalosti s katastrofálnymi stratami vo výnosoch sa stanú skôr pravidlom, než výnimkou.
Žijeme v dobe „veľkého zrýchlenia“ technologických, spoločenských a environmentálnych zmien. Mnohé tlaky na ekosystémy vyvolané ľuďmi a z nich vyplývajúce poruchy systému Zeme, rastú geometricky. Klimatické zmeny sa objavujú rýchlejšie, než sa očakávalo.
Nie sme schopní odhadnúť, aké budú dlhodobé následky tejto krízy, ale aspoň môžeme naznačiť, že táto situácia úplne mení vízie a dokonca hodnoty tvorcov politiky a obyvateľstva.
Otázky okolo kapitalistického modelu sú teraz oveľa otvorenejšie, hoci nie je navrhnutý žiadny alternatívny model, okrem modelu „décroissance“ (zastavenie rastu alebo žiaden rast). Tento pojem bežne používaný vo francúzštine spoluoznačuje hnutie, ktoré protestuje proti používaniu a expanzii akýchkoľvek technológií a vyzdvihuje potrebu drasticky znížiť naše konzumné návyky a naše využívanie energie.
Zdravá strava by podľa nich v celosvetovom meradle zredukovala plochu ornej pôdy, ktorá je potrebná, o 10% a plochu trávnatej plochy o 40%, v porovnaní s odhadmi FAO. Príkladom zdravej stravy je Willetova strava, ktorá obsahuje v priemere 10 g hovädzieho mäsa, 10 g bravčového, 47 g kuraciny a vajec a 23 g rýb na osobu a deň. To asi nie je reálne.

– V roku 2050 bude existovať Nový hospodársky poriadok, (od roku 2030?)
– Čína pokračuje na ceste za predbehnutím Spojených štátov behom jednej generácie a India sa k obom pripojí ako svetový líder v polovici storočia.
– V roku 2025 budú takmer dve tretiny svetovej populácie žiť v Ázii.
– Ázia, s rastúcimi nerovnosťami, sa stáva hlavným producentom a exportérom vo svete
– Aby si zachovali svoj historický vplyv, európske národy budú nútené robiť spoločnú zahraničnú politiku – obyvateľ
– Vzniknú nové spojenectvá vo vyváženejšom svete.
– Absolútna chudoba sa bude vyskytovať len v malých oblastiach hoci relatívna chudoba bude pretrvávať a môže sa dokonca stať viac akútnou.
– 3 miliardy ľudí bude trpieť nedostatkom vody v roku 2025.
– Medzinárodné organizácie, ako je IMF, budú nútené urobiť reformy svojich riadiacich štruktúr, aby lepšie zastupovali nové ekonomické rozloženie krajín. Tie, ktorým sa to nepodarí, budú odsunuté na okraj.
– Medzinárodná koordinácia (a možno) nariadenie budú potrebné v oblasti cien v poľnohospodárstve.
– Ako začleniť trvalú udržateľnosť ako kľúčovú úlohu do všetkých oblastí politiky?
– Ako rozšíriť povedomie a poznatky na všetkých úrovniach poľnohospodárskej výroby a v potravinovom reťazci?
Všetky správy zdôrazňujú, že je nebezpečné spoliehať sa na taktiky s malou alebo krátkodobou predvídavosťou v oblasti ekonomiky (protekcionizmus), biodiverzity, klimatických zmien a chudoby.
Niektoré z tu nastolených hlavných otázok sa nedajú zodpovedať len z pozície poľnohospodárstva. Medzi ne patrí napríklad regulácia globálnych finančných systémov. Zvyčajná filozofia konkurencie neumožní akceptovať potreby a možnosti najchudobnejších krajín a populácie. Mám pred sebou úlohu progresívne zmeniť spôsob myslenia a správania sa tvorcov politiky.

Trendy
Okolo 70% celosvetovej populácie bude žiť v mestách (v porovnaní s 50% dnes). Dopyt po potrevináchsa zvýši o 70%. Ročná produkcia obilnín bude musieť vzrásť na asi 3 miliardy ton z dnešných 2,1 miliardy a ročná produkcia mäsa bude musieť vzrásť o viac než 200 miliónov ton, aby dosiahla 470 miliónov ton.
Očakáva sa, že spotreba potravín vzrastie z 2 789 kcal/osobu/deň v rokoch 1999/2001 na hodnoty, ktoré sa pohybujú nad 2 970 kcal/osobu/deň. Očakávame nasledovné trendy v budúcnosti: rastúci počet starších ľudí, viacej domácností s jedným človekom, menej detí, stieranie hraníc medzi prácou a voľným časom, bonusové schémy zdravotných poisťovní, ktorými budú motivovať ľudí k tomu, aby prijali zdravší životný štýl, ochota spotrebiteľov platiť viac za potraviny, lebo si budú stále viac uvedomovať otázku kvality a zdravia. Posilní túžbu po regionálnych organických produktoch.
Existujú aj varovné vízie v tom smere, že počet 9,2 miliardy ľudí v roku 2050 povedie k dramatickým problémom v životnom prostredí, keďže systém Zeme nemá kapacitu udržať očakávané množstvá spotreby. Navyše, súčasné systémy produkcie potravín, produkujú odpad a nadmerná spotreba zapríčiňuje zdravotné problémy vo veľkom meradle.
Neistota sa týka tiež dopytu po obilninách, lebo sa predpovedá nárast v dopyte po obilninách na výrobu etanolu, ktorý sa pohybuje do 330 miliónov ton. Dopyt po biopalivách bude naďalej rásť veľmi rýchlo, nebude uspokojený, ale poženie hore ceny obilia a v celom potravinovom reťazci.
Ťažkosti pri zabrzdení účinkov premeny výživy sú sčasti spôsobené paradoxom, že zatiaľ čo strava spojená s premenou výživa (veľa tuku, cukru a soli) je nezdravá, je tiež oveľa rozmanitejšia a príjemnejšia (tuk a cukor sú dva z najpríjemnejších prvkov stravy, čo sa týka uprednostňovania chuti). A toto je súčasť výzvy: poskytnúť rozmanitejšiu a chutnejšiu stravu a súčasne zabezpečiť, aby takáto strava a zdravá úroveň aktivity, zredukovali výskyt obezity, cukrovky v dospelosti a rakoviny spojených s výživou a pohybom.
Globálna komunita stojí pred dôležitou voľbou: rozšíriť plochu poľnohospodárskej pôdy, aby sa zvýšila hrubá výroba, alebo zvýšiť výnosy z existujúcej poľnohospodárskej pôdy.

Obraz sveta s obmedzenými zdrojmi
Za predchádzajúcich 50 rokov sa pôdohospodárske a potravinárske systémy museli vysporiadavať s radom limitujúcich faktorov (LF), alternatívne pre výraz obmedzené zdroje (OZ). Identifikácia, úroveň a spôsob doterajšieho zvládania týchto faktorov je rozhodujúcim predpokladom pre úspešné pôdohospodárske systémy vo svete chudobnom na zdroje do r. 2050. Limitujúce faktory vznikajú ako nerovnovážny stav energie, hmoty alebo kapacity. Za najvýznamnejšie sa považujú:
a) Klasické LF vzťahujúce sa k využívaniu prírodných zdrojov a znečistenia: úrodná pôda, sladká voda, energia, fosfor, dusík.
b) Nové LF vzťahujúce sa k environmentálnym limitom, ktoré dramatizujú situáciu klasických LF: zmena klímy vrátane acidifikácie oceánov a strata biodiverzity.
c) Spoločenské vplyvy na LF: vládnutie, ekonomika a urbanizácia.

Ekonomická rozvinutosť je najsilnejším iniciátorom limitujúcich faktorov pre produkciu potravín. Samozrejme s priamou interakciou na urbanizáciu, energiu, vodu, N a P, zároveň sprostredkovane pôsobí na úrodnosť pôdy, zmenu klímy, biodiverzitu, čo sa nakoniec opäť prejaví v produkcii a spotrebe potravín.
Urbanizácia naproti tomu lineárne simuluje trend potreby ľahko dostupných potravín a kolobeh dusíka a fosforu v pôdohospodárskych systémoch. Intenzita využívania pôdy je výrazne ovplyvňovaná a zároveň má výrazný vplyv na energiu, živiny, znečistenie, podnebie a biodiverzitu. Zmeny podnebia a biodiverzity sa navzájom silne ovplyvňujú a sú intenzívne prepojené s celým komplexom limitujúcich faktorov.
V kontexte zmeny klímy a vzťahu k biodiverzite sa prekročenie globálnych limitov označuje za bod zlomu, ako nekvantifikovateľné riziko potravinovej bezpečnosti. Vymieranie koralových útesov, deštrukcia pobrežných ekosystémov a prílišné vykorisťovanie morských zdrojov boli identifikované ako najurgentnejšie pre hlavnú časť svetového zdroja potravín.
Limitujúce faktory majú rozdielne regionálne modely globálne aj v rámci Európy.
Africké poľnohospodárstvo je zasiahnuté najsilnejšie zmenou podnebia, sezónnou a medziročnou premenlivosťou, nedostatkom vody, a limitovaným prístupom k živinám. Nedostatok zdrojov je zhoršený zlým riadením, chudobou a pokračujúcou degradáciou pôdy a zaberaním pôdy. Tradičné poľnohospodárske znalostné systémy, ktoré by mohli byť základom pre odolnosť sú silné a rozmanité, avšak neboli dostatočne integrované v poľnohospodárstve orientovanom prevažne na export (kakao).
Čína a India sú na ceste zintenzívňovania takže prebytok živín verzus ich nedostatok je už problémom v týchto krajinách. Vďaka topeniu sa Himalájskeho ľadovca, sa rozdelenie užívania riečnej vody vo vrchovinách verzus nížinách stáva výrazným LF so silným potenciálom vytvárania regionálnych konfliktov. Čína sa aktívne snaží získať kontrolu nad kritickými znalosťami a zdrojmi tým, že skupuje bane, pozemky a spoločnosti v zahraničí.
Ekonomiky v mestách, ktoré sídlia v megadeltách, patria medzi najrýchlejšie rastúce, takže súperenie o pôdu, ako aj zraniteľnosť voči stúpajúcej hladine morí a búrok sa zvyšuje. Mechanika LF je veľmi podobná tej v Číne a Indii, avšak zhoršená z dôvodu agresívneho rozvoja a koncentrácie ľudí.
Čo sa týka Európy, je vhodné spomenúť, že rozdielne kultúrne pozadia, tradície, história a systémy riadenia ovplyvňujú LF ako aj sľubné cesty k udržateľnej budúcnosti. Nedostatok vody a degradácia pôdy predstavujú najvýznamnejšie LF, ktoré sú naviac zhoršené zmenou podnebia na Juhu. Prebytok dusíku a fosforu dominuje v regiónoch s vysokou mierou živočíšnej produkcie na Západe a v Strede. Naopak, Východ značne zostáva pod svojim produkčným potenciálom. Sever môže z časti profitovať zo zmeny podnebia, avšak jeho ekosystémy sú najzraniteľnejšie voči eutrofizácii a acidifikácii.
Európska Stratégia 2020 (Európska Komisia, 2010a) identifikuje tlak na prírodné zdroje ako jednu z troch dlhodobých výziev konfrontujúcich EÚ. Ostatné sú globalizácia a starnutie.

a/ Klasické limitujúce faktory
Poľnohospodárska pôda – je nepostrádateľným prírodným zdrojom pre poľnohospodárstvo, lesného hospodárstvo, biodiverzitu a prirodzené prostredie pre voľne žijúcu zver, zadržiavania a čistenia vody, rekreáciu a osídlenie. Moderné hospodárenie na pôde bolo úspešné vo zvyšovaní produkcie za určitú cenu. Intenzívne využívanie hnojív, pesticídov a vody môže viesť k zvýšeniu dusičnanov a pesticídov v prostredí, vyčerpaniu podzemných vôd a degradácii pôdy, čo so zmenou klímy a stratou biodiverzity je hrozbou pre prostredie, ekonomiku, spoločnosť a spätne produktivity pôdy.
Pôda, ako globálny zdroj, sa stáva predmetom zvýšeného záujmu. Požiadavky na potraviny, energiu a enviroment sú triléma volajúca po zelenej a bioekonomickej revolúcii.
Len asi 10% prírastku 70% nárastu spotreby potravín do r. 2050 sa predpokladá z novo získanej pôdy, ostatok z udržateľnej intenzifikácie (opatrnej).
V r. 2050 sa počíta so 70% nárastom spotreby poľnohospodárskej produkcie. (100% v rozvojových krajinách). Je to v súlade s nárastom populácie na 9,2 mld. obyvateľov (dnes 7 mld.), v zmenách stravovacích návykov pri zvýšení priemernej spotreby na 3130 kcal na osobu a deň, pri náraste spotreby mäsa na obyvateľa z 37 na 52 kg, čo najviac zvyšuje tlak na pôdu a vodu, pretože na produkciu živočíšnych potravín je treba niekoľko násobne viac pôdy a vody ako na rastlinné produkty obdobnej výživnej hodnoty. Spomalenie súčasného medziročného nárastu výnosu zrnín pod 1% (oproti 2,1% v rokoch 1950-1990) je otvorenou výzvou pre aplikáciu moderných technológií vrátane génových technológií, na zvýšenie dynamiky nárastu výnosu zrnín na 1,5% ročne.
Regionálne sú veľké rozdiely v úbytkoch obrábanej pôdy na obyvateľa a to najmä z dôvodov veľkých regionálnych rozdielov v tempe nárastu obyvateľstva. V r. 1970 bolo 0,35 ha/1 obyvateľa, v r. 1994 len 0,24 ha/1 obyvateľa. V r. 2025 sa predpokladá, že až 1 mld. obyvateľov (dnes 420 miliónov) bude žiť v podmienkach menej ako 0,1 ha/osobu, čo je kritická hranica pre závislosť na importoch potravín.
Podľa údajov Svetovej banky do r. 2010 sa vo svete skúpilo 45 mil. ha pôdy zahraničnými investormi. Kupovanie pôdy rastie medziročne závratným tempom. Kupci pochádzajú hlavne z Číny, štátov Perzského zálivu, Južnej Kórei, Veľkej Británie a Indie. Polovica skúpených plôch je v Afrike, najmä v Sudáne, ale aj v Indonézii, na Filipínach, v Argentíne a Brazílii. Neziskové a farmárske organizácie označujú toto skupovanie pôdy za vykorisťovateľské až kolonialistické, čo viedlo FAO k vypracovaniu etického kódexu na zodpovedné zaobchádzanie s pôdou vo svete.
Tým, že sa EÚ stala najväčším svetovým importérom poľnohospodárskych produktov, osobitne sóje a krmív pre zvieratá, sa následne stala najväčším užívateľom pôdy, ktorá jej nepatrí.

Voda v Európe pripadá v priemere 42% využitie na poľnohospodárstvo, 23% na priemysel a po 18% na mestské využitie a pre produkciu energie. Medzi štátmi sú však obrovské rozdiely. Kým vo Francúzsku a Nemecku sú 2/3 vody abstrahované na produkciu elektriky, v Grécku 82%, v Španielsku 72% a v Portugalsku 59% vody sa používa na zavlažovanie. V novo pristupujúcich krajinách EÚ sa diskriminujúcou SPP devastovali rozsiahle zavlažovacie a odvodňovacie systémy a poľnohospodárska produkcia.
Vo svete narastajú problémy vyplývajúce z nedostatku vody pre produkciou potravín najmä z dôvodov jej nespravodlivého prerozdeľovania ako jeden z kľúčových bodov spôsobujúcich chudobu. Nové prerokovania existujúceho prerozdelenia vodných zdrojov budú veľmi ťažké a konfliktné. Príklad problémových vzťahov medzi horným a dolným tokom 7-ch riek prameniacich pod Himalájskym ľadovcom to naznačuje. Narastá tzv. medzigeneračný problém, keď klesajúcimi hladinami podzemných vôd v mnohých oblastiach, čerpanie vody dnes zníži objem, ktorý bude k dispozícii v budúcnosti. Budovanie vodnej zásoby pre poľnohospodárstvo, ale najmä lepší vodný manažment zabezpečujúci efektívnejšie využívanie vody v poľnohospodárstve sa považujú za najreálnejšie.

Energie v r. 2008 svet pocítil ako komplexnosť a realitu prepojenosti a závislosti medzi potravinami v rekordnom raste cien potravín.
Rôzne scenáre globálneho vývoja energie sa zhodujú v tom, že ropné produkty zostanú najdôležitejšími palivami v primárnom palivovom mixe v niekoľkých nasledujúcich desaťročiach. Ceny ropy padli z 97 USD/barel v r. 2008 na 60 USD/barel v r. 2009 vďaka svetovej ekonomickej recesii a očakáva sa, že cena dosiahne 115 USD/barel v r. 2030.
Celosvetovo je viac než dosť solárnej energie pre zabezpečenie potrieb svetovej populácie. Otázka je, koľko z nej môžeme získať fotosyntézou a koľko fotovoltaikou. Pozornosť sa bude preto stále viac zameriavať na rapídny posun zdrojov z fosílnych na obnoviteľné.
Závislosť na niekoľkých svetových regiónoch tvoriacich oligopolystické štruktúry riadenia dávajú cenám energie a prístupu k nej charakter obmedzeného zdroja. Hoci je EÚ stále viac závislá na importoch biomasy, bioenergetika sa vníma ako spôsob zlepšenia energetickej bezpečnosti.
Pestovanie plodín predstavuje iba jednu pätinu energie použitej v potravinovom reťazci, kde až jedna tretina energie sa spotrebuje na výrobu anorganických hnojív. V potravinovom reťazci ide často až o päť násobnú spotrebu energie na spracovanie a balenie ako sa spotrebovalo na zabalenú potravinu (cereálie). Dôležitý podiel v spotrebe energie zaujíma tiež doprava, keďže vzdialenosť medzi produkciou a spotrebou sa neustále zväčšuje. Politika obchodných systémov preferuje objemovo najväčších hoci vzdialených dodávateľov.
Zelená revolúcia v druhej polovici minulého storočia počítala s nízkymi cenami ropy pre úspešné zvyšovanie výnosov. Udržateľná intenzifikácia poľnohospodárskej produkcie sa bude musieť orientovať na iné zdroje, založené na nových technológiách šetriacich zdroje vrátane energie. Napríklad zlepšovaním efektívnosti fotosyntézy metódou GMO a energeticky menej náročných vstupov.
V súčasnosti využívanie celkovej bioenergie predstavuje celosvetovo asi 10% primárnych dodávok energie. Vzhľadom na vysokú cenu biopalív prvej generácie (kukuričný a trstinový etanol a bionafta z olejnatých semien) a nejednoznačnosť energetickej bilancie vstupu a výstupu a tiež CO2 v dnešných technológiách, sa perspektívy do roku 2030 prikláňajú k najnižším objemom pre biopalivá odhadovaným doteraz. Kým priame spaľovanie biomasy v mieste spotreby (napr. na kúrenie) je cenovo výhodné, výroba biopalív a elektrickej energie z biomasy sa viaže na overované technológie II. generácie a na lacné odpady z agrokomplexu a celulózy. Širšie využívanie biopalív druhej generácie môže mať významný rozvojový potenciál na vidieku.

Fosfor (P) je základná nezameniteľná rastlinná živina. Geologické zásoby sa odhadujú na 90 rokov. Maximálna cena P hnojív z roku 2008 sa predpokladá zvyšovať znižovaním kvality fosfátových rúd, ale aj pôsobením geopolitického napätia. Maroko, Čína a Južná Afrika majú tri štvrtiny fosfátových rezerv. EÚ je úplne závislá na dovoze. Najmenej polovicu potreby by však mohla kryť recykláciou.
Vo vzťahu k životnému prostrediu a v globálnej distribúcii P je situácia blízka N. Len 3% globálnych P hnojív sa používa v Afrike, zatiaľ čo v oblastiach z vysokou koncentráciou živočíšnej výroby sa aj intenzívne vyrábajú krmivá s intenzívnym používaním P hnojív. Dramatický rast cien základných živín prehlbuje biedu, podvýživu a hladomor v najchudobnejších oblastiach sveta.

Dusík (N) je najdôležitejšou mokroživinou pre rast rastlín. Dusičnaté hnojivo je najviac energeticko-intenzívnym vstupom v poľnohospodárstve.
Ceny ropy v rokoch 2005-2008 ovplyvnili niekoľkonásobné zvýšenie cien aj dusičnatých hnojív. Hoci v súčasnosti tu prevláda ponuka nad dopytom, dlhodobá potreba zdvojnásobenia globálnej potreby N hnojív spôsobí spolu s volatilitou cien ropy značnú rozkolísavosť cien N hnojív s trvalou tendenciou rastu ceny.
Znečisťovanie prostredia (až 30%) únikom N do vôd, spolu s P má vážne dôsledky v acidifikácii a eutrofikácii lesov a podzemných a povrchových vôd. Znečisťovanie N vysoko presahuje planetárny limit vážnymi postupnými dôsledkami na morské ekosystémy a následne aj potravinovú produkčnosť morí. Znižovanie týchto jedov zostáva aj v EÚ otázkou, ktorú treba riešiť organizačne, podobne ako otázky energie a vody.
Rovnomernejšie plošné zaťažovanie prírody chovanými zvieratami oproti dnešnej jednostrannej koncentrácie v západnej Európe, návrat N v ľudských odpadových vodách naspäť do produkujúcej krajiny, ako aj štrukturálne riešenia (najmä strukoviny) je potrebné a možné urýchliť.

b/ Nové limitujúce faktory
Klimatická zmena sa počas posledných rokov dramaticky prejavuje najmä v pôdohospodárstve ako klimaticky najcitlivejšom odvetví. Minuloročné sucho a požiare v Rusku a zastavenie vývozu obilia celosvetovo zvýšili ceny, čo deštruovalo politické systémy vo viacerých krajinách. Čína a India zakázali export obilia a ryže. Zároveň sa konštatuje, že v prípade takýchto prejavov klímy v najintenzívnejších svetových agrárnych oblastiach USA by mohlo dôjsť k zneisteniu vlád celosvetovo v nepredstaviteľnom rozsahu.
Napriek neukončenej diskusii o tom, či klimatická zmena prebehne cyklicky aj bez ľudského vplyvu, ľudia ju môžu zintenzívniť alebo urýchliť a naopak (Klausova modrá planéta). Pri prispôsobovaní sa a odstraňovaní následkov ale ľudstvo opäť zlyháva, keď najviac trpiace subjekty nie sú napojené na solidaritu subjektov, ktoré to spôsobili.
Veda musí na globálnej, regionálnej aj lokálnej úrovni, predložiť optimálne modely využívania pôdy, ktoré by zaistili správnu funkciu ekosystému a dostatočnú produkciu v nových klimatických podmienkach. Nedoceňuje sa prínos pôdohospodárstva pri viazaní CO2 v procesoch asimilácie , osobitne vo väzbe na intenzitu pestovaných plodín. Viac sa treba koncentrovať na elimináciu nárastu emisií N2O a CH4 ako dôsledku rastu produkcie potravín, a to efektívnejšími technológiami a organizačno-politickými opatreniami.

Biodiverzita sú gény, druhy, prostredie a ekosystémy.
Agrobiodiverzita je výsledkom aj poľnohospodárskych aktivít rôznorodej ľudskej populácie. Strata funkčnej biodiverzity destabilizuje ekosystémy a oslabuje ich schopnosť vysporiadať sa s prírodnými katastrofami ako záplavy, suchá, znečistenia a zmena klímy. Dôsledky pre poľnohospodársku a potravinovú bezpečnosť sú nepredvídateľné. Strata biodiverzity pokračuje v alarmujúcej miere u plazov, rýb, vtákov a veľkých cicavcov.
Poľnohospodárstvo je hlavným poskytovateľom environmentálnych služieb, ktoré nie sú adekvátne ocenené a ohodnotené, ale je aj významným rizikom.
Väčšina ekosystémov v EÚ (najmä západ) je znehodnotená a je nefunkčné opeľovanie rastlín, čistý vzduch a voda a kontrola záplav a erózie. Ekologická stopa EÚ vzrástla za 40 rokov o tretinu. Európa dnes konzumuje dvojnásobok toho, čo dokáže vlastnými silami zo svojej pôdy, jazier a morí vyprodukovať.
Súčasné trendy smerujú k množstvu bodov zvratu, ktoré môžu katastrofálne znížiť schopnosť ekosystémov poskytovať nevyhnutné funkcie. Opäť nato najviac doplatia najchudobnejší vo svete, ktorí sú na nich najviac závislí. Ide predovšetkým o dôsledky oteplenia a okyslenia oceánov, následkom čoho zredukovaná biodiverzita redukuje aj ich produkčné kapacity. Viac ako 1 mld. ľudí, osobitne z rozvojových krajín, je závislá na živočíšnej bielkovine získanej rybolovom. Ale polovica voľne žijúcich morských rýb je už vyťažená a ¼ preťažená. Príčiny tohto zdevastovaného stavu sú jednak zhoršením klimatických a ekologických podmienok vo vodách, ale najmä tzv. totálnym priemyselným výlovom. Pri tomto systéme rybolovu sa okrem konzumných rýb spracoval všetok ostatný úlovok vrátane malých rýb na krmivo pre hydinu a ošípané.
Perspektívna kultúra sieťového chovu rýb v moriach dnes už pokrýva 27% celkovej produkcie rýb.
Do budúcna je potrebná všeobecná zmena systémov agrárnej produkcie, ale už dnes existuje široký potenciál pre vysoko produktívne agrárne systémy environmentálne prospešných výrobných metód. Rôznorodosť poľnohospodárskych výrobných systémov vrátane organického systému výroby preto EÚ aj právne a finančne stimuluje.

Lesníctvo v Európe za ostatných 25 rokov zvýšilo výmeru lesov o 3% s tendenciou ešte viac zvyšovať podiel lesov. Smerovanie lesného hospodárstva v Európe sa presunulo prioritne z produkčných funkcií k zachovaniu biologickej rozmanitosti, ochrane a viacúčelovému využitiu pôdy. Bude sa zvyšovať dopyt po lesníckych environmentálnych službách, akými sú čistenie a zadržiavanie vody, sekvestrácia a čistenie vzduchu, zmierňovanie klímy a zachovanie biodiverzity. To je aj dôvod, prečo nezaraďujeme lesníctvo medzi klasické faktory, ale k biodiverzite.
Celosvetovo sa spomaľuje odlesňovanie a z celkovej globálnej výmery pôdy, lesy predstavujú 31% (v SR je to 44% a lesníctvo má výbornú, vo svete uznávanú, tradičnú úroveň). Bod zvratu predstavuje Amazonská panva, ale s globálnou iniciatívou, aby tu odlesňovanie nepresiahlo 20% pôvodnej oblasti Amazonských lesov.
Štruktúra lesov sa bude líšiť podľa regiónov na zachovanie pôvodných lesov typu pralesov, na chránené lesy a hospodárske lesy (vrátane plantáže rýchlo rastúcich drevín pre produkciu biomasy). Predpokladá sa, že výroba a spotreba drevených produktov a energie z dreva bude do r. 2030 naďalej rásť. Najmä z dôvodov náhrady produktov vyrábaných z ropy a energie z fosílnych zdrojov. Túto tendenciu môže podporiť očakávaný priaznivý cenový vývoj drevenej biomasy.
Najviditeľnejšia zmena (najmä v Európe) je v prudkom náraste spotreby dreva na energetické účely, až o 60% za posledných 8 rokov. Pre budúci vývoj technológia biorafinácie pre produkciu celulóznych biopalív sa predpokladajú využiť nové metódy šľachtenia drevín na základe klonovania a genetickej modifikácie. Výnos len za 1 ha takéhoto lesa sa predpokladá do r. 2050 zvýšiť o štvrtinu. Organizovaná a diferencovaná štruktúra lesov v budúcnosti môže plniť na dostatočnej úrovni mimoprodukčné a hospodárske funkcie.

c/ Spoločensko-ekonomické limitujúce faktory
Analýza obmedzených zdrojov ukazuje, že z globálneho hľadiska nepredstavuje nedostatok úrodnej pôdy, vody, živín a energií bezprostrednú hrozbu potravinovej dostatočnosti. Nedostatok týchto zdrojov sa oveľa viac viaže na ich dostupnosť a distribúciu, ktoré sú úzko previazané s problematikou politického spravovania, vedomostí a riadenia.

Vládnutie či na lokálnej alebo globálnej úrovni, je zásadnou príčinou nesprávnej alokácie globálnych zdrojov. Napr. nesprávne spravovanie zavlažovacej vody alebo pôdy s nejasným vlastníctvom a legislatívou vedie k ich znehodnocovaniu až nezvrátiteľným škodám.
Nesprávne vládnutie je príčinou porúch vo výžive ľudstva a najväčšie riziko do budúcnosti. Strategické komoditné trhy sú riadené ako olygopol. Dominancia bohatých národov a firiem mala nepredstaviteľný dopad na poľnohospodárstvo počas potravinovej krízy v r. 2008. Kombinácia neférových obchodných dohôd so sústredeným vlastníctvom svetovej potravinovej výroby spôsobila ich dominanciu tak, že si chudobné krajiny až následne uvedomili svoju nedostatočnú schopnosť robiť vlastné opatrenia pre potravinovú bezpečnosť. To sa deje pod vplyvom inštitúcií ako Svetová banka (WB), IMF a WTO.
Je potrebné, aby nové vládne systémy umožnili:
– Riadenie potravinovej bezpečnosti v súlade s hraničnými hodnotami planéty a spoločensko-kultúrneho kontextu.
– Efektívnejšiu koordináciu stratégií poľnohospodárstva, energetiky, klímy a biodiverzity pozerajúcich desaťročia dopredu.
– Efektívnejšiu koordináciu stratégií konzumácie potravín a zdravia.
– Adekvátnejší informačný a propagačný systém pre zlepšenie povedomia a vedomostí o nedostatkových faktoroch a ich prepojení na výrobu a konzumáciu potravín.
Riadenie a regulácia obchodu, pružnosť vzorov potravinárskej výmeny, bude preto stredobodom záujmu budúcich potravinových systémov a zabezpečenia potravín. Pretože existuje konsenzus, že nástroje alebo politiky by mali byť navrhnuté tak, aby bojovali proti kolísaniu cien.
Úloha EÚ v týchto globálnych riadeniach inovácií je centrálna. Je v záujme EÚ, na základe jej závislosti od externe dodávaných nerastných surovín, jej pozície ako jedného z hlavných hráčov na globálnom trhu s potravinami (ako dovozca aj ako vývozca), aby konala v prospech globálneho spravodlivého riadenia zdrojov a výmeny potravín, pričom bude zachovaná globálna dostupnosť potravín aj lokálny prístup k potravinám. Preto musí EÚ konať tak na medzinárodnej, tak na európskej úrovni:
– Identifikovať koalície pre lepšie multilaterálne riadenie
– Navrhnúť inštitucionálne inovácie
– Analyzovať koherenciu európskych politík s globálnymi cieľmi potravinovej bezpečnosti
– Do akej miery bude možné spoľahnúť sa na globálne trhy s potravinami, čo zaistí prístup k potravinám z regiónov čisto importujúcich oblastí a spravodlivú hospodársku súťaž medzi čisto vývozcami
– Ako urobiť z inovačnej politiky v Európe aktívum v tejto globálnej súťaži medzi vývozcami potravín a zároveň zachovať ciele udržateľnosti
– Investícia do výskumu a inovácií je kľúčovou otázkou v tejto súťaži
Úloha EÚ v tejto súťaži je zabezpečiť to, že jej kapacita ostane aj naďalej dôležitým hráčom a zároveň ovplyvňovať globálne riadenie, aby kritériá udržateľnosti a udržateľné modely rozvoja poľnohospodárstva boli prijímané aj v iných krajinách.

Poľnohospodárske znalostné systémy majú dlhú tradíciu v kultivovaní pre udržateľné hospodárenie v krajine. Výzvou je zachovanie tradičných lokálnych poznatkov pri súčasnom využití nových vedomostí v systéme výroby potravín.
Nedostatok vzdelanej pracovnej sily v rozvojových krajinách, ale aj fakt, že v Európe zo školských osnov miznú tradičné spôsoby výučby pôdohospodárstva predstavujú nebezpečenstvo pre udržateľnú intenzifikáciu. Zvlášť veľké riziko sa prejavuje pri odchode do dôchodku vedcov a učiteľov klasických pôdohospodárskych náuk, lebo ich náhrada novou generáciou sa zanedbala. To treba napraviť.
Zahrnutie spoločenských vied do technologického výskumu, medzidisciplinárny výskum, experimenty na farmách, aktívne zapojenie farmárov do tvorby vedomostí sú potrebné pre revitalizáciu agrárneho vzdelávacieho procesu.

Informačné a komunikačné technológie (IKT) môžu do istej miery suplovať nedostatočné klasické znalosti. Stávajú sa dnes však kľúčovými pri farmárskych rozhodnutiach v podnikateľskom zmysle slova. Sú neoceniteľné ako stále sofistikovanejšie nástroje inovácií a riadenia fariem. V kombinácii s GPS umožňujú aj väčšiu mieru precízneho a šetrného časovo optimálneho hospodárenia podporujúceho udržateľnosť poľnohospodárskej výroby.

Ekonomika poľnohospodárskych komodít sa stala objektom špekulácií. Globálne trhy hlavných poľnohospodárskych komodít očividne prispeli k trendu vyššej cenovej zraniteľnosti. Pri niektorých komoditách rekordné ceny z r. 2008 v roku 2009 poklesli, avšak dnes sú na hodnotách ešte vyšších ako v r. 2008. Cenové extrémy sa stávajú pravidlom.
Podobný trend je pozorovateľný pri cenách hnojív a energií, čo spôsobuje rastúcu neistotu farmárov. Veľa malých farmárov, najmä v rozvojových krajinách, je silne zadĺžených, takže extrémna cenová volatilita a rastúca neistota otvára otázky ekonomickej zmysluplnosti podnikania v pôdohospodárstve.
Rastúce trhy potravín a úverové problémy sa dnes rozprestierajú do celého sveta. Vzbura zúfalých mladých ľudí, urýchlená nedostupným jedlom v Tunisku, je nákazlivým príkladom, ale aj mementom.
Význam vzdelanostnej bioekonomiky (VBE) – knowledge – based economy (KBBE) sa stal predmetom diskusie v dôsledku neúspechu Lisabonskej stratégie. KBBE je fúzia medzi dvoma konceptmi: znalostná ekonomika a bioekonomika. „Znalostná ekonomika“ bola zahájená v roku 1993 bielou knihou a rozšírená v roku 2000 na Lisabonskom summite Rady EÚ, kde sa rozbehla Lisabonská agenda, ktorá mala za cieľ vytvoriť z EÚ „najkonkurencieschopnejšiu znalostnú ekonomiku“ do roku 2010. Kľúčové prvky programu sú: výskum a vývoj, celoživotné vzdelávanie, informačné a komunikačné technológie (ICT). Výskum a vedecké inovácie sú hnacou silou tvorby blahobytu.
Najväčšou výzvou pre poľnohospodárstvo je splniť súčasné aj rozvojové ciele a ciele trvalej udržateľnosti pri súčasnom zvýšení poľnohospodárskej produkcie a tieto musia nastať v rýchlo sa meniacom svete, ktorý sa vyznačuje silnou urbanizáciou, prehlbujúcimi sa nerovnosťami, internacionalizáciou a globalizáciou, meniacimi sa stravovacími preferenciami a rastúcou svetovou populáciou, negatívnymi dôsledkami zmeny klímy a degradáciou životného prostredia, vyčerpávaním prírodných zdrojov pre poľnohospodárstvo (napr. fosfor), rastúcim podielom biopalív v energetickom mixe a ich súťaži v poľnohospodárstve.
Bioekonomika, stará činnosť, sa stáva KBBE keď vedy o živote a biotechnológie poskytnú nové poznatky. Termín „bioekonomiky“ zahŕňa všetky priemyselné a hospodárske odvetvia, ktoré vyrábajú, riadia a inak využívajú biologické zdroje a súvisiace služby, dodávateľské alebo spotrebiteľské odvetvia, napríklad poľnohospodárstvo, potravinárstvo, rybné hospodárstvo, lesníctvo atď.
V tomto ohľade je dôležité zdôrazniť, že súčasný výklad KBBE nevygeneroval jednomyseľnú zhodu, a to ani vo vedeckej komunite.

Európska komisia má v úmysle začať oznámením „Európska stratégia a akčný plán zamerané na dosiahnutie trvalo udržateľnej bioekonomiky do roku 2020“, počas roka 2011. Návrh správy zadaný SCAR formuluje nasledujúce odporúčania:
– Použiť integrovaný prístup, zameriavajúci sa nielen na biotechnologické spracovanie na výrobky a posudzujúci materiálne aj nemateriálne hodnoty, napr. ekosystémové služby a sociálno-kultúrne hodnoty
– Zameranie inter-sektorov (napr. chemický priemysel a poľnohospodársky sektor) a prierezových otázok
– Plne uznať všetky tri hlavné spôsoby, ako uspokojiť rastúcu globálnu potrebu potravín, t.j. zvýšenie ekologickej produkcie na jednotku plochy, zníženie súčasnej významnej straty v potravinovom reťazci a zmeny v štruktúre spotreby v prospech väčšieho podielu zeleniny.

Urbanizácia je zjavná, keď prvá masívna migrácia v 21. storočí smeruje do miest. Celosvetovo mestská populácia prekročila podiel 50% a predpokladá sa, že táto hodnota dosiahne až 60% celkovej populácie do roku 2030 a 70% v roku 2050. Medzi rokmi 2005-2030 pribudne teda 1,8 miliardy mestských obyvateľov, pričom 1,1 miliardy z tohto čísla pripadne na Áziu. Väčšina z nich bude žiť v slamoch. Rozširovanie miest a pridávanie novej infraštruktúry pre zaistenie mobility, je v silnom konflikte s využívaním úrodnej pôdy pre poľnohospodárstvo, pretože väčšina mestských a prímestských oblastí sa nachádza na najlepšej poľnohospodárskej pôde.
V rozvinutých krajinách môže odchod generácie „baby boomers“ na dôchodok tento trend v urbanizácii trochu zvrátiť, vzhľadom na preferencie ľudí v dôchodkovom veku (medzi 60-80 rokov) žiť na vidieku (špecifikom SR je presídľovanie na vidiek).
Na princípe intenzívnej výroby, modernizácia mestského záhradkárčenia za účelom pestovania ovocia a zeleniny, ako aj chovu malých vtákov, zvierat, alebo rýb, kombinovaná s recykláciou tepla/odpadu, preniesla niektoré primárne výrobné aktivity z vidieckych fariem do miest, bližšie ku konzumentom a mohla by tak znížiť stopu poľnohospodárstva a potravinových systémov.

Čas pri pohľade na výzvy, ktoré predstavujú staré a nové LF, vyzerá byť ešte nedostatkovejším zdrojom, nakoľko zmeny prebiehajú rapídnym tempom a schopnosť spoločnosti prispôsobovať sa novým zmenám je obmedzená.
Obmedzenosť času ako zdroja je špecifická v tom, že ho nie je možné inovovať, nahradiť alebo dokonca nový zdroj vytvoriť tak, ako je to u ostatných obmedzených zdrojoch. Toto poznanie má kľúčový význam pre rozhodovanie o postupe a prioritách pri prechode pôdohospodárstva na cestu udržateľnej intenzifikácie.

Faktory technologickej inovácie
Biotechnológia v Dohovore OSN o biologickej diverzite sa definuje ako “Každá technologická aplikácia, ktorá využíva biologické systémy, živé organizmy alebo ich deriváty, na výrobu alebo modifikáciu výrobkov alebo procesov pre špecifické použitie. Využíva sa v primárnom sektore (zelené biotechnológie), v zdravotníctve (červené biotechnológie) a v priemysle (biele biotechnológie).
Primárny sektor je zapojený do biotechnológií ako zdroj surovín pre priemysel a účinných princípov pre sektor zdravotníctva, ako výrobca funkčných potravín, a ako užívateľ biotechnologických aplikácií, ako sú semená, bio pesticídy, živočíšna terapeutika a diagnostika. Mnohí sa zhodli na tom, že tieto nové technológie zavádzajú ‘revolučné’ zmeny ako v množstve vedomostí, tak aj v počte procesov a výrobkov. Aplikácií biotechnológie v hospodárskej činnosti patrí pod takzvanú bioekonomiku.
Hlavné biotechnologické aplikácie v poľnohospodárstve zahŕňajú selekciu podporovanú markermi (marker assisted selection – MAS), genetickú modifikáciu, reprodukciu, terapeutiku a diagnostiku. Genetická diagnostika chorôb je veľmi sľubná. Najväčšie komerčné využitie biotechnológií v chove zvierat je uplatňovanie MAS v rámci konvenčných chovných programov pre ošípané, hovädzí dobytok, kravy, chované na mlieko a ovce.
Klonovanie geneticky manipulovaných zvierat pre výrobu liečiv a použitie rovnakých technológií pre produkciu mäsa mimo tela zvierat sa pravdepodobne vyskytne v krajinách mimo OECD, v ktorých verejná mienka a akceptácia spotrebiteľmi vyzerajú byť menej dôležité.
Etické aspekty, o otázke klonovania v živočíšnej výrobe a syntetickej biológii sú podobné otázkam rozdielu medzi živým a neživým alebo medzi prirodzeným a umelým (Európska skupina pre etiku, 2009) analyzuje GMO, energiu z biomasy, prospešnosť klonovania zvierat, bioprospecting – hľadanie nových génov ako kritické body v diskusii o etických biotechnológiách.

Programy genetickej modifikácie sú v súčasnej dobe v šľachtení rastlín zamerané na štyri hlavné charakteristiky: znášanlivosť voči herbicídom, odolnosť voči škodcom, znášanlivosť nepriaznivých podmienok a kvalita výrobkov. GMO plodiny pestujú vo svete na 134 miliónov ha (asi 10% celkovej výmery ornej pôdy na svete).
Najrýchlejšie zavedenie technológie GM bolo zaznamenané pre sójové bôby, kde geneticky modifikované odrody predstavujú 65,8% celosvetovej úrody sóje v roku 2008. Prognózou pre rok 2015 je, že tento podiel dosiahne 88,2% z celkovej vysadenej plochy. Zodpovedajúce hodnoty pre GM bavlník sú 47,1% v roku 2008 a v roku 2015 je očakávaný nárast na 72,7%. Pokiaľ ide o zeleninu, orechy, ovocie, olivy a hrozno určené na víno, v správe tvrdia, že geneticky modifikovaných odrôd je na trhu veľmi málo, a že budúce prijatie geneticky modifikovaných odrôd v tejto skupine bude z veľkej časti závisieť od prijatia spotrebiteľmi.
Očakáva sa, že v nadchádzajúcich rokoch sa budú rozvojové krajiny oveľa viac zapájať do komercionalizácie biotechnológií.
Sekvenovani celého genómu dnes môže stáť jednu desatinu nákladov spred desiatich rokov. To znamená, že používanie takýchto technológií sa môže rozšíriť na malé a stredné podniky. (analýza rizík, terénny test) pre nové odrody stojí asi 425 miliónov dolárov. Hovorí sa, že vyvinutie jednej odrody stojí približne 1 miliardu dolárov. Zatiaľ trvá vyvinutie novej odrody 10 rokov.
Pri analýze a vyhodnocovaní vplyvu GMO existuje veľké množstvo názorov a údajov, z ktorých väčšine chýba jasná nezávislosť a nestrannosť.
Slogan producentov semien, ‘produkovať veľ s málom’, ukazuje na snahu kombinovať produktivitu, ktorá je hlavným cieľom zelenej revolúcie, s ekologickou účinnosťou.
Predovšetkým v EÚ pre praktickú aplikáciu narastajú bariéry. Regulácia. Dokonca aj vo väčšine krajín, priateľsky naladených voči GMO sú regulačné náklady sú pomerne vysoké. Čína je čoraz viac kritizovaná za nedostatočnú reguláciu a kontrolu, zatiaľ čo v USA nedávne súdne pravidlá ukazujú, že regulácia môže byť prísnejšia. V Európe budú pravidlá koexistencie neustále zvyšovať náklady poľnohospodárov na techniku. Práva duševného vlastníctva. súčasný regulačný rámec vytvára prirodzené monopoly a zabraňuje inovácií v oblastiach, ktoré sa líšia od tých, ktoré už boli prijaté veľkými korporáciami.”Génoví giganti (Gene Giants). Verejná mienka. V Európe sa GMO stretávajú s veľkým nesúhlasom verejnej mienky. Potraviny s označením GMO sú vnímané ako málo kvalitné výrobky a mnoho obchodov a spracovateľov má tendenciu prezentovať sa ako nepoužívajúci GMO. GMO-Free je najrýchlejšie rastúcou maloobchodnou značkou

S riešením etických otázok musia byť už pri vývoji pred uvedením do širokého využívania spoľahlivo odstránené možné riziká pre zdravie a ekológiu. To však nemení na fakte, že tieto moderné technológie sú už dnes rozhodujúcim faktorom naplnenia nových požiadaviek vo výžive obyvateľstva a v ekologických službách vo svete obmedzených zdrojov.
Tradičné farmárčenie s prevahou biofariem dokáže nasýtiť bohatých Európanov a Američanov, ale nie zbytok sveta. Využívanie genetického výskumu v modernom poľnohospodárstve na presadzovanie klasického hospodárenia nie je korektné. Keby sa boli rešpektovali návrhy zelených pri modernizácii výroby potravín v 70tych rokoch, dnes by netrpela hladom 1 mld. obyvateľov zemegule, ale muselo by to byť niekoľkonásobne viac a svet by nedokázal udržať pri živote 7 mld. obyvateľov.
Vďaka genetike a ďalším technológiám na začiatku novej poľnohospodárskej revolúcie by bolo možné prvýkrát v histórii nasýtiť celé ľudstvo. Treba si uvedomiť, že rast populácie v budúcich 40 rokoch sa očakáva absolútne menší oproti predchádzajúcim 40 rokom. V percentách je to očakávaný 30% rast oproti tempu 80% počas uplynulých 40 rokov. Dopyt po obilninách sa má zvýšiť o 50% oproti 250% nárastu za predchádzajúcich 40 rokov.
S rastom výkonnosti v poľnohospodárstve je treba začať v zaostávajúcich oblastiach, najmä Afriky, kde je z núdze väčšinou tradičné poľnohospodárstvo, ktoré u obilnín nevynáša ani 2t/ha. Pritom v rozvojových krajinách, ktoré prešli zelenou revolúciou, je to až 5t a až 10t/ha vo vyspelých zemiach. OSN predpokladá, že Afrika by mohla dostať výnosy na dvojnásobok jednoduchým zdvojnásobením doterajšej extrémne nízkej spotreby hnojív a uplatnením moderných kontrolovaných metód chovu zvierat. Rwanda a Malawi začali pri akceptovaní moderného poľnohospodárstva potravinárske komodity exportovať.

Nanotechnológie prinášajú podobné efekty ako biotechnológie. Podľa analýz a prognóz do roku 2015 ‘nano’ na celosvetovej úrovni bude zahrnuté do 3,1 bilióna dolárov priemyselného tovaru, čo predstavuje 11% pracovných miest vo výrobe. Rastú rýchlym tempom. Nanotechnológie v potravinárskom priemysle majú viacero funkcií: ich prvé využitie je v potravinových obaloch, kde sa zlepšuje funkčnosť. Iné aplikácie sú zamerané na zlepšenie chuti, zvýšenie biologickej dostupnosti niektorých zložiek, znižovanie obsahu niektorých prvkov, ako je cukor a soľ, a spomaľovanie mikrobiálnej aktivity.
Z hľadiska poľnohospodárskej výroby sa analyzovalo päť oblastí aplikácie: senzory a diagnostické prístroje pre monitorovanie podmienok prostredia, ako aj pre monitorovanie zdravia rastlín a zvierat, kontrola chorôb a škodcov (vrátane využitia nových systémov dodávky pesticídov a obmedzenia vplyvu agrochemikálií na životné prostredie), kontroly vody a živín; genetické inžinierstvo rastlín a hospodárskych zvierat s cieľom zlepšiť produktivitu a poľnohospodárstvo ako prostriedok na výrobu nanomateriálov. Uznáva sa aj potenciál poľnohospodárstva ako zdroja výroby nanomateriálov
Komisia Európskeho parlamentu žiada Európsku komisiu o revíziu právnych predpisov, týkajúcich sa použitia nanotechnológií v potravinárstve. zhodli na tom, že všetky nanomateriály by sa mali považovať za nové látky, a že súčasné právna úprava neberie do úvahy riziká spojené s nanotechnológiou. To znamená, že potraviny, ktoré obsahujú nanočastice, budú označené a zavedie sa nariadenia o definovaní a hodnotení rizík. V posledných rokoch diskusia o nanotechnológiách pokročila. Nanopotraviny vyvolávajú skôr obavy ako nádeje. Podobne ako u GMO, uplatnenie nanotechnológií v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle vyvoláva otázky etického charakteru: ak ‘nano’ je zahrnutá v potravinách, mali by tieto potraviny mať označenie, aký ‘nano’ prvok bol použitý a za akým účelom.

Agroekológia je definovaná ako “aplikácia ekologických vied na štúdium, plánovanie a riadenie udržateľných agroekosystémeov”. Organické poľnohospodárstvo je považované za jedu z možných aplikácií agroekológie.
Objavilo sa niekoľko koncepcií ekologicky nezávadného poľnohospodárstva, integrované poľnohospodárstvo, zachovávajúce (“konzervujúce”) poľnohospodárstvo, organické a rurálne poľnohospodárstvo ako “poľnohospodárske systémy s nízkymi vstupmi oproti biotechnológiám „s malými vstupmi veľa získať“.
Podmienky rozvoja agroekológie budú závisieť na prostredí podpornej politiky, najmä v oblasti sprostredkovania vedomostí a na stabilných trhových podmienkach pre poľnohospodárov.
Regulácia môže podporovať rozvoj agroekologických prístupov. Smernica 2009/128/ES, ktorou sa stanovuje rámec pre činnosť Spoločenstva na dosiahnutie trvalo udržateľného využívania pesticídov, odporúča členským štátom, aby stimulovali integrovanú ochranu proti škodcom a organické poľnohospodárstvo ako alternatívy ku konvenčnému využívaniu pesticídov.
Očakávaná reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky po roku 2013, ktorá kladie dôraz na poskytovanie verejných statkov, zdôrazní prospešnosť trvalo udržateľných poľnohospodárskych postupov v porovnaní s konvenčnými postupmi. Väčšia pestrosť foriem farmárčenia, vrátane biologických, priemyselných, malých, stredných, veľkých mestských foriem výroby potravín je považovaná za podstatnú zložku udržateľnej intenzifikácie.
Faktor spotrebiteľský
– zvyšujúca sa rozmanitosť potravy je spôsobená rýchlou expanziou v rámci svetového obchodu a sociálnym a technologickým vývojom, zmenil sa aj spôsob, akým sa potraviny nakupujú a pripravujú.
– návyky sa menia, spotrebitelia menej jedia doma, sú konfrontovaní s rastúcim počtom polotovarov.
– rozdiel v strave medzi bohatými a chudobnými, keďže sa zvyšuje počet chorôb, spojených so stravou (obezita, cukrovka 2. typu, vysoký krvný tlak, artróza a rakovina), bohatí spotrebitelia zvyknú upraviť svoj jedálniček, chudobní ľudia sa však neprispôsobujú , pretože cena ovocia a zeleniny sa zvyšuje.
Štrukturálna perspektíva stravovania je obmedzená pomalosťou demokratických postupov. To nastoľuje otázky, ako veľmi môže vláda sama konať prostredníctvom kampaní, štandardov, predpisov, poplatkov? Ako veľmi môže vláda zaangažovať aktérov občianskej spoločnosti, ako sú mimovládne organizácie, alebo účastníkov trhu, ako sú zdravotné poisťovne? Vláda by mala umožniť, podporiť a zapojiť spotrebiteľov, aby ich konzumácia bola trvalo udržateľná a vláda by im mala ísť príkladom.
Existuje tu veľká škála názorov, ale aj záujmov. Tak napríklad WWF (2011) navrhuje Livewell jedálniček, stravu, ktorá zodpovedá stravovacím odporúčaniam, pri súčasnej redukcie emisií skleníkových plynov o 70% do roku 2050. Stravovanie podľa Livewell vyžaduje viac než 50% redukciu v kategóriách “Mäso, ryby, vajcia, fazuľa a iné ako mliečne zdroje bielkovín” a “potraviny a nápoje s vysokým obsahom tuku a/alebo cukru”, zatiaľ čo spotreba mlieka a mliečnych výrobkov môže zostať na súčasnej úrovni.

Vytváranie vízie pre rok 2050

Zo súčasného vývoja situácie je jasné, že je potrebná nová vízia pre poľnohospodárstvo. Vízia musí byť postavená na požiadavkách, ktoré kladie spoločnosť na poľnohospodárstvo a na hodnotách, pomocou ktorých budú tieto potreby dosiahnuté. Sformulovať víziu ktorá by nevyvolávala rozpory nebude jednoduché, pretože v súčasnosti je Európa charakteristická tým, že má mnoho vízií o budúcnosti poľnohospodárstva. Tu treba dodať, že ide o parciálne vízie pre rôzne účely. Chýba však ucelená vízia rozvoja pôdohospodárstva EÚ ako spoločný oficiálny dokument Komisie, Rady a Parlamentu. Definovanie toho, čo by malo byť základnými stavebnými prvkami pre dlhodobú víziu ako strategické ciele:

– Garancia dlhodobej potravinovej bezpečnosti pre Európskych občanov a prispenie k narastajúcemu dopytu po potravinách.
– Poskytovať Európskym občanom kvalitu, hodnotu a diverzitu jedla produkovaného udržateľným spôsobom, to znamená v súlade s požiadavkami na prírodné zdroje a verejné zdravie.
– Udržať životaschopné vidiecke komunity, ktoré budú prispievať k zamestnanosti a územnej rovnováhe.

Sústavu princípov, na ktorých by naše potravinové systémy a poľnohospodárstvo mali byť postavené:
– Blahobyt: Potraviny a poľnohospodárske systémy by mali slúžiť ku blahobytu a kvalite života všetkým zúčastneným stranám: farmári a agropodnikanie by mali zarobiť dostatočný príjem za produkciu bezpečných a zdravých potravín pre spotrebiteľov ako aj verejných statkov. Spravodlivý prístup ku zdravým potravinám pre všetkých je kritický pre potravinovú bezpečnosť a blahobyt.
– Efektívne a optimálne využívanie zdrojov: vzhľadom na zvyšovanie cenných statkov, zdroje by mali byť vždy využívané čo najefektívnejšie (Vyhýbaním sa tvorbe odpadu, recykláciou a redukovaním zanechávania následkov po našej činnosti), a taktiež čo najoptimálnejšie, to znamená, že tam kde bude ich využitie čo najlepšie (použitím kaskádovitého princípu prispenia surovín); to môže mať za následok radikálnu zmenu nášho postoja k využívaniu zdrojov, to znamená, že suroviny budú skôr vnímané z hľadiska dostatočnosti, kde modely spotreby hrajú dôležitú rolu, ako z hľadiska produktivity.
– Zachovávanie zdrojov: aby sa vyhlo nezvratnej strate prírodných zdrojov, kritických prírodných zdrojov, vrátanie biodiverzity, pôda a voda by mali byť udržiavané so zreteľom na interakciu medzi cennými statkami.
– Diverzita a začlenenie: potravinové a poľnohospodárske systémy by mali reflektovať teritoriálnu rôznorodosť v EÚ a vo svete; diverzita môže byť kľúčovým faktorom v odolnosti našich systémov, ale mala by zároveň zlepšiť rovnocenný prístup k dostupným a zdravým potravinám a prírodným zdrojom.
– Transdisciplinarita, experimentovanie, koordinácia a zapojenie verejnosti sú princípy potrebné pre nevyhnutné zapojenie výskumu pre úspešný prechod na udržateľnú intenzifikáciu v strednodobom aj dlhodobom horizonte.
Radikálna zmena v spotrebe a produkcii potravín v Európe je nevyhnutná, pokiaľ chce ľudstvo čeliť výzvam spojených s cennými statkami a vytvoriť tak potravinové systémy, ktoré budú odolnejšie v časoch zvyšujúcej sa nestability a nepredvídaných situácií. Inšpirovaný faktom, že Európa berie výzvy spojené so zmenou podnebia vážne na poli priemyslu, agrárno-potravinový priemysel by sa mal zamyslieť nad príležitosťou prijať výzvu byť prvým na svete, kto by produkoval environmentálne udržateľné a zdravé potraviny vo svete obmedzených zdrojov a neistoty.

Varovné odkazy PŠ:
– Zvyšujúca sa hodnota a nedostatok cenných statkov a destabilizácia enviromentálnych systémov je vážnou hrozbou nielen pre budúce zdroje potravín, ale tiež globálnej stability a prosperity, pretože môže zhoršiť chudobu, narušiť medzinárodný obchod, financie a investície, a znestabilniť vlády. Volatilita cien, obmedzenie prístupu a prepojenie globálneho trhu s komoditami, tak ako zvyšujúca sa zraniteľnosť systémov produkcie potravín voči zmenám klímy a strata agrobiodiverzity, zapríčiní, že v budúcnosti budú potraviny pre chudobných ešte viac nedostupnými.
– Mnoho súčasných systémov produkcie potravín ohrozujú kapacitu Zeme produkovať potraviny v budúcnosti. Globálne ako aj v mnohých regiónoch Európy, produkcia potravín prevyšuje enviromentálne limity, prípadne sa k nim nebezpečne približuje. Syntéza dusíka prevyšuje planetárny limit faktorom štyri, a používanie fosforu sa k planetárnemu limitu blíži. Zmena a degradácia pôdy spôsobená jej využívaním so závislosťou na fosílnych palivách je zodpovedná zhruba za štvrtinu emisií skleníkových plynov. Poľnohospodárstvo, vrátane rybolovu je najviac zodpovedné za stratu biodiverzity. Regionálne, voda čerpaná pre zavlažovanie prevyšuje prirodzené dopĺňanie jej zdrojov.
– Je potrebná drastická zmena ponuky a dopytu po potravinách. V ére nedostatku obmedzených zdrojov, je čo najvyššia miera efektivity a odolnosti vyššou prioritou v porovnaní s objemom produkcie. Tento prechod nemôže byť dosiahnutý klasickým len scenárom zvyšovania produkcie. Scenár „Dostatočnosti“ otvára nové príležitosti pre prechod na trvalo udržateľné a spravodlivé potravinové systémy systematickým prístupom, ktorý počíta s komplexnými interakciami výziev postavených na lepšom chápaní sociálno-ekologických systémov.
– Priemerná západná strava postavená na vysokom príjme mäsa, tukov a cukrov je škodlivá nielen zdraviu jednotlivca, ale aj sociálnych systémom a prírodných systémov. Obezita, diabetes typu 2, hypertenzia, osteoartritída, a v neposlednom rade aj rakovina sú rozšírené choroby ktoré majú pôvod v strave. Propagácia zdravej stravy taktiež zmierňuje dopad spotreby potravín na životné prostredie nielen v Európe.
– Súdržnosť medzi potravinovými, energetickými a zdravotnými politikami naprieč všetkými stupňami správy je základnou podmienkou pre včasný prechod na udržateľné a spravodlivé potravinové systémy. Nová kvalita správy je potrebná na lokálnej, národnej ale aj globálnej úrovni, za ustavičného prispenia štátu a spoločnosti. Výskum by mal silno podporovať tieto zlepšenia, a rola sociálnych vied sa môže ukázať byť kľúčovou.
– Diverzita a koordinácia sú kľúčmi k zvýšenej efektivite a odolnosti budúcich agrárno-potravinových systémov. To, že sú systémy spotreby a produkcie potravín rôznorodé je faktom, a zároveň aj ich silnou stránkou. Táto rôznorodosť (diverzita) by mala byť zachovaná, prípadne diverzifikácia by mala byť adoptovaná medzi rôznymi regiónmi a pestovateľskými systémami. Diverzita vo výskume zaistí, že v prípade nečakaných situácií bude väčšia škála možností k dispozícií.
– Výskum zameraný na dostatočnosť, inovácia a komunikácia sa musia stať prioritami. Treba preskúmať nové príležitosti a postupy pre urýchlenie výskumu a inovácie využitia zdrojov, vrátanie nových farmárskych systémov, ktoré balancujú tri rozmery udržateľnosti a spracovania potravín, vrátane kaskádovitého využívania a redukcie odpadov. Adresovať spotrebiteľské modely správania a stratégií zásobovacích sietí (vrátane informovanosti a komunikácie) v prospech zdravých, udržateľných stravovacích návykov, ktoré šetria zdroje a pomáhajú znížiť rastúci globálny dopyt po potravinách.

O PŠ SCAR sa organizuje v máji 2011 diskusia v Budapešti. Dokument je otvorený a bude sa dopracovávať pre spracovanie 8. rámcového programu.
Moja zásadná pripomienka je k slabej vecnej a metodickej súčinnosti spracovania samostatných originálnych dokumentov a častí PŠ. Materiál sa stáva ťažko zrozumiteľný.
V návrhoch na stratégiu by sa mohli objaviť aj konkrétne inštrumenty a postupy, ako napríklad skôr uvedených 5 omylov.

Vízia vývoja slovenského pôdohospodárstva v svetovom a európskom kontexte

Komentáre