Slovenské poľnohospodárstvo sa stalo najmenej výkonné v rámci 28 štátov EÚ

Namiesto podpory pôdohospodárstvu radšej financovali „populárne“ opatrenia

Dobrá úroda obilia, predpoveď dobrej úrody zemiakov. To sú informácie, ktoré aspoň načas prekryli volanie SOS z prostredia slovenského poľnohospodárstva. Volanie, ktoré roky nikto nevypočul až do konca. Slovenské národné noviny sa rozprávali s agrárnym expertom Ing. Petrom Bacom.

Ministerka Matečná, aspoň podľa vyhlásení a aktivít koná, aby sa aspoň niečo v rezorte zmenilo. Uplynulo 100 dní vlády. Podľa vás, ako jedného z jej predchodcov, aké sú jej rozhodnutia, smeruje to k zmene k lepšiemu?
Chápem snahu pani ministerky o riešenie mnohých čiastkových úloh postupne krok za krokom. Je to potrebné, ale to vôbec nestačí na riešenie súčasnej kritickej situácie v rezorte. Pôdohospodárstvo Slovenskej republiky nenapreduje, ale upadá. Je to dôsledok omylov a formalizmu v konaní predošlých vlád SR, ale predovšetkým v tom, čo vlády mali urobiť a nerobili. Ani súčasná vláda netvorí a nerealizuje potrebnú rozvojovú agrárnu politiku s nevyhnutnými strategickými revitalizačnými opatreniami.

Takže stagnujeme, alebo je to ešte horšie?
Podľa záverečného hodnotenia aktuálnej rezortnej situácie odstupujúcou štátnou tajomníčkou MPRV, slovenské poľnohospodárstvo sa stalo najmenej výkonné poľnohospodárstvo v rámci 28 štátov EU. Jeho pozícia sa ešte každoročne zhoršuje. Veď sme dosiahli od začiatku tohto roku až o hrozných 37 percent horšie záporné vývozno – dovozné saldo v agropotravinárskych komoditách oproti až katastrofálnej úrovni v minulom roku. Je teda ešte kam padnúť? Súčasná mliečna kríza je žiaľ príkladom toho, ako definitívne tratíme potravinovú suverenitu Slovenska. Keď viaceré štáty EU zvyšujú stavy dojníc a produkciu mlieka, my sme naopak len za posledné dva mesiace stratili 8 000 dojníc.

Teda takto už radšej nie…
Nestačí nám aspoň niečo zmeniť. Slovenské pôdohospodárstvo nemôže pokračovať v „kontinuite“ agrárnej politiky predošlej vlády, ako základe Programového vyhlásenia súčasnej vlády SR. Naopak, Slovensko potrebuje v celom pôdohospodárstve zásadnú a razantnú nápravu súčasného najhoršieho výkonu v EU. K tomu potrebuje dlhodobo stabilnú rozvojovú agrárnu politiku zabezpečujúcu potravinovú suverenitu Slovenskej republiky, ako doktrínu, zafixovanú ústavným zákonom SR.

Laikov možno prekvapilo oznámenie, že sa našlo 30 miliónov „na zber dát“, aby sa chovateľom dobytka pomohlo. Neboli by tie milióny viac potrebné priamo v ich účtovníctvach?
Titul podpory „na zber dát“ jeho autori zrejme použili z dôvodu urýchlenia poskytnutia peňazí z balíka štátnej pomoci pre chovateľov dojníc. Keby sa mal použiť spôsob, ktorý nie je schválený v postupoch Európskou úniou, musel by sa tento titul notifikovať (dohodnúť s EU), čo by znamenalo ďalšie predlžovanie riešenia.
Treba však aj jasne povedať, že sa „nenašlo“ 30 mil. Eur na zber dát ako pomoc chovateľom dobytka.

Ako to? Bolo to medializované, potvrdené na tlačovkách…
Pravda je taká, že mnohonásobne viac peňazí štátny rozpočet „ušetril“ za posledné roky narastajúcim nedofinancovaním rezortu. Už viac rokov pravidelne v štátnom rozpočte vláda znižuje podpory pre pôdohospodárstvo a tieto peniaze používa na „populárne“ opatrenia. Pritom v pôdohospodárstve by tieto peniaze mohli iniciovať synergiu s finančnými zdrojmi z EU, s bankovými, podnikovými peniazmi na dofinancovanie poľnohospodárstva aspoň na úroveň ČR. Keď teda v ČR pracuje na 1 ha pôdy kapitál 1800 eur, na Slovensku je to polovica. To nehovoríme o priemere EÚ. Je neobhájiteľné, že vláda SR takzvanou „sebadiskrimináciou“ každoročne nepoužíva nevyhnutné nástroje hospodárskej a finančnej politiky na motivovanie podnikateľov rezortu, na rast výkonnosti a na dosiahnutie potravinovej suverenity Slovenska.

Často aj na našich stránkach varujeme pred stratou potravinovej sebestačnosti ako procesom, pretože my sme ju už dávno stratili, je na úrovni pod 50 timi percentami.
Poukazujem na tieto fakty do nekonečna. Navrhujem riešenia. Dostáva sa mi naspäť kritika, že agropodnikatelia stále len plačú ako dostávajú málo peňazí. Je to pravda, nemali by sme len plakať, ale oveľa razantnejšie sa dožadovať nápravy. Nechceme privilégiá, chceme len rovnaké, nediskriminačné podmienky aspoň na úroveň susedných štátov. Odmietam preto aj kritiku, že naši poľnohospodári sú nekonkurencieschopní, a preto máme najmenej výkonné poľnohospodárstvo. Pravda je úplne opačná, teda naši poľnohospodári pozitívne reagujú na motiváciu štátu hospodáriť s malým kapitálom. Aby prežili, musia ho však rýchlo otáčať a nemajú finančné zdroje na výrobu mlieka, bravčoviny, ovocia a podobné výroby, kde sa už dlhodobo pomaly otáča kapitál.

Európska únia – podľa jej aktuálnych vyhlásení – zmenila operatívne legislatívu, ktorá má údajne „urýchliť pomoc nadol.“ Čo sa pod tým myslí?
Neviem, či som správny adresát tejto otázky. Z roka na rok sa však ťažšie viem dopátrať očakávaných konkrétnych vecných a ekonomických prínosov prijímaných opatrení orgánmi EU. Mám aj osobné skúsenosti, že jedna vec je deklarovanie zámerov orgánmi EU a iné je realizácia. Veľmi čerstvý príklad poznáme, keď sa k nám vozia menej kvalitné potraviny za rovnaké ceny ako v štátoch EU-15. Ďalší príklad. Naši úspešní producenti najlepších rajčiakov na svete si dokázali dohodnúť s odberateľmi ročné zmluvy, dodávajú ich do štátov V-4, ale do Rakúska a EU-15 nie. Je údajne nepredstaviteľné, aby si Rakúšan kúpil slovenské rajčiaky, nech by boli akokoľvek vynikajúce. Sú tu predsudky, ktoré sa často prehlbujú. Keď som to kritizoval v Pléne Európskeho parlamentu, dostal som verejne odpoveď – čo chcete, veď ste boli vždy chudobnejší…

To však neznamená, že takí musíme byť do konca sveta…
Zabezpečenie potravinovej suverenity Slovenska vždy bude musieť byť našou top prioritou.

No dobre, v rovine politických výrokov to tak aj je. Napríklad: „Prvovýrobcovia mlieka dotvárajú našu krajinu a zabezpečujú zamestnanosť ľudí v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou i skupín s nízkym vzdelaním. Musíme urobiť všetko preto, aby sme na Slovensku mali efektívnych a konkurencieschopných výrobcov kvalitného slovenského mlieka. Aby mal spotrebiteľ v obchode, či v mliečnom automate vždy možnosť siahnuť po domácom mlieku. Aj samotní výrobcovia však musia na svojej konkurencieschopnosti, či už zefektívňovaním výroby alebo marketingovými aktivitami intenzívne pracovať,“ povedala ministerka Gabriela Matečná. To sa nevedelo skôr?
Politici si pestujú imidž bežne peknými rečami, ktoré ľudia radi počúvajú. Ani to nemusí byť v štýle „ľudia chcú byť klamaní“. Dôležité sú však činy. Najväčším problémom práve bývajú činy, ktoré sa mali vykonať a neurobili ich politici, lebo boli ťažké, náročné a politicky ťažko presaditeľné. Verbálne povzbudzovať farmárov k neefektívnym aktivitám, či dokonca ich robiť zodpovednými a vinnými za to, že sa chovajú tak, ako ich vláda motivuje svojimi národohospodárskymi inštrumentami, je nielen politicky nekorektné, ale aj disfunkčné.
Nemožno ale viniť vládu za 100 dní nesystémovej práce, keď ide o viacročnú úpadkovú politiku v pôdohospodárstve SR. Čo považujem však za súčasnú chybu, ktorú treba čo najskôr napraviť, je nezáujem priznať si hĺbku úpadku a nevyhnutnosť urobiť úplný obrat postoja vlády k rezortu v novej, rozvojovej agrárnej politike SR. Zle sa to predstaviteľom štátu počúva, ale kontinuálne pokračovanie v tejto „dežovskej“ politike má len jeden možný koniec. (Je asi všeobecne známy príklad, keď Dežo smúti za kobylou, ktorá mu zdochla. „Taká dobrá to bola kobyla, už sa aj odúčala žrať, keby bola ešte 2-3 dni vydržala, už by sa bola aj odučila“.)

Tak prečo tu máme taký stav, aký tu máme? Nechce sa nám, alebo to „jednoducho“ iba nevieme?
Mali sme už podobnú situáciu tesne po prechode na kapitalizmus. Rozpočet štátu pre pôdohospodárstvo sa vtedy znížil z 28 mld. Kčs pod 8 mld. V priebehu troch rokov sme navýšili rozpočet nad 23 mld. a zriadili sme podporný fond, kadiaľ išlo ročne do rezortu až 12 mld. Kčs. Rezort sa dostal zo 14 mld. ročnej straty do zisku. Zastavil sa úpadok a pomaly prichádzalo k revitalizácii rezortu. Bolo to projektované v zásadách rozvojovej politiky z roku 1993 schválenej parlamentom ústavnou väčšinou hlasov. Po roku 1999 vláda od tejto rozvojovej politiky odstúpila a každoročne zhoršovala financovanie rezortu. Po roku 2004 už vláda odkazovala poľnohospodárov na podpory z EU, ktoré však boli, najmä spočiatku, hlboko diskriminačné.

Vyzerá to tak, ako keby sme si úmyselne a „ústretovo“ voči komusi ničili už dlhé roky vlastné poľnohospodárstvo, len aby sme vyzerali dobrí kdesi v Bruseli.
Nedofinancovanie rezortu je prehlbujúco zničujúce už celé roky a je to problém, ktorý si spoločnosť do dôsledkov neuvedomuje. Zatajuje sa ale fakt, že po roku 1993 tu bola fáza revitalizácie rezortu, dovtedy zrážaného na kolená. Je však na škodu veci nevyužiť tieto pozitívne skúsenosti. Považuje sa dokonca za politicky nekorektné poukazovať na fakty a snažiť sa o nápravu. Najmenej sa pokračovateľom v kontinuite doterajšej agrárnej politiky páči, keď poukazujeme na ekonomickú zákonitosť platnú aj v pôdohospodárstve, že ekonomický výkon sa rovná suma peňazí krát rýchlosť ich obrátky. To, že slovenské poľnohospodárstvo je najmenej výkonné v EU, je práve preto, že každoročne je zo štátneho rozpočtu viac a viac podfinancované.

V médiách zaznel výrok istého producenta mlieka v tom zmysle, že „aj keby teraz vykupovali mlieko za euro, tak už by do toho druhý raz nešiel“. Je situácia naozaj taká zlá?
Áno, situácia je kritická a trvalo sa zhoršuje. Pred časom sme v rozvojovej koncepcii, aj za účasti expertov z EU, v odvetvových prognózach projektovali na Slovensku minimálne 200 tis. dojníc a ročnú produkciu najmenej 1 mld. 300 mil. litrov mlieka. Pre dosahovanie týchto cieľov sme samozrejme rozvinuli aj potrebné stimulačné opatrenia. Dnešný stav by mal byť teda o polovicu lepší ako je skutočnosť. Najhoršie ale je, že sa trvalo znižujú stavy dojníc a počty ich chovateľov. Aj dobrí chovatelia dojníc sa zbavujú výroby mlieka. Je to najcitlivejšia produkcia, náročná na zladenie mnohých faktorov ako genetika stáda, krmovinová základňa, technológia, organizácia, služby, pracovníci. Tieto faktory sú viazané na seba v „reťazi“, kde najslabší článok určí silu reťaze (celkový výsledok). Znamená to konkrétne, že môžete mať všetky faktory prefinancované na 100 percent okrem jedného, ktorý má hodnotu napríklad 60 percent, potom je celkový výsledok len 60 percent. Náklady na ostatné faktory do výšky 100 percent úrovne sa nezhodnotia, teda sú to premrhané peniaze. Okrem toho dosiahnutie vysokej úrovne týchto faktorov je časovo a finančne veľmi náročné, čo si žiada takzvané dlhé /pomaly sa vracajúce/ peniaze. To je praktický príklad ako môže čiastočné nedofinancovanie rozvojového dobrého zámeru spôsobovať škody pri meniacich sa prioritách agrárnej politiky.

Poďme prosím, trochu do zrozumiteľnejšej praxe. Teda, k zúfalstvu farmárov, ktorí stratili schopnosť vidieť pozitívne vlastnú perspektívu.
Príklad farmára, o ktorom je reč v tejto otázke, je typický. Sám som prežil na farme rozmach chovu dojníc na Slovensku. Študoval som na severoamerických farmách, ako to robiť najlepšie na svete a darilo sa nám. Prežil som aj opakujúce sa krízy v mlieku v trhom systéme. Terajší stav je však vrcholne deprimujúci, zhoršuje sa, a čo je najdôležitejšie, nedáva perspektívu. Je po dvanástej. Netreba sa tomu statočnému farmárovi čudovať. Nie je sám, čo si kladie otázku, načo som to celý život robil? Veď o to spoločnosť nestojí. Ide to celé do čerta. Len sa pozrite, aj od začiatku tohto roku sa záporné agropotravinárske saldo ešte zhoršilo o hrozných 37 percent. Dajme si preto okamžite na stôl skúsenosti štátov, ktoré vyhrávajú v dnešnej konkurencii. Robme konečne aj my takúto rozvojovú domácu agrárnu politiku, ktorá dá agropodnikateľom dôveru v budúcnosť.

Prečo je dotačná politika štátu iná v Poľsku ako u nás? Sme tak ekonomicky slabý štát? Pritom Poľské výrobky zaplavujú Európu.
Poľsko sa v agrárnom sektore chovalo a chová suverénnejšie ako Slovensko. Aj v minulom režime si zachovalo napríklad rodinné farmárčenie. Postavenie pôdohospodárstva v spoločnosti tam má vážnosť. V Poľsku sa živí poľnohospodárstvom trojnásobne toľko ľudí ako na Slovensku (v prepočte na 100 obyvateľov).

A prežívajú…
Poľskí farmári, životne previazaní so svojim hospodárstvom, sa nekompromisne dožadujú od štátu takých pravidiel hospodárenia, ktoré im umožňujú byť konkurencieschopní a rozvíjať sa. Iná podporná politika poľského štátu, ale aj iných štátov, je umožnená tým, že v pravidlách SPP existujú limity od-do pre jednotlivé podpory (aj vnútroštátne). Kým poľské podpory sú blízke horným limitom stanoveným EÚ, slovenské sú pri najnižších limitoch. Poliaci majú aj významnú váhu a slovo v EÚ. Napríklad vyjednali si, ale aj pre všetky pristupujúce štáty do EU, možnosť zmiernenia diskriminácie dorovnávaním podpôr z národných rozpočtov. To však na rozdiel od nás aj využili.

Poprosím príklad.
Napríklad platia nižšie dane a odvody, majú oproti nám polovičnú DPH za potraviny, neplatia daň za naftu, vytvorili v poľnohospodárstve efektívny poisťovací systém, posilnili motivačný Fond rozvoja vidieka, ktorý podporuje štát o polovicu vyššou finančnou spoluúčasťou ako SR. Priebežne si vedia dohodnúť výnimky s EU, napríklad môžu na výnimku pokračovať v produkcii vajec v lacnejších technológiách a podobne. Napriek tomu, aj poľskí roľníci a ich deti dávajú v mnohých prípadoch prednosť opatrovaniu starých ľudí, či pomocným prácam vo Veľkej Británii pred nepretržitou prácou počas 365 dní v roku na malom gazdovstve. Aktuálne tiež, aj v takzvaných agrárne úspešných krajinách, najmä vo Francúzku, spáchalo 600 farmárov samovraždu z dôvodov neistoty a úpadku hospodárstiev.

Súčasnosť u nás, žiaľ, poznáme dobre. Čo z nej treba vyvodiť do najbližšej budúcnosti?
Najmä v živočíšnej výrobe sme padli celkom na dno, celkovo máme najmenej výkonné poľnohospodárstvo v EÚ. Ostatné štáty napredujú, nečakajú na nás a Slovensko musí preto napredovať rýchlejšie ako naši konkurenti. Bude časovo, organizačne a najmä finančne veľmi náročné budovať vlastne od základov živočíšnu výrobu. Niet však žiadneho dôvodu nedôverovať našim farmárom. Slovensko sa môže spoľahnúť na to, že ak im štát vytvorí podnikateľské podmienky na úrovni štátov V-4, budú zabezpečovať výkon najmenej na úrovni ich priemeru. Keď budú mať podmienky hospodárenia na úrovni štátov EU-15, budú výkonnejší ako tieto štáty. Každý rok odloženia týchto zásadných riešení znamená znásobenie nákladov a času.
——————————————————-

Pri skracovaní rozhovoru redakciou vypadli aj niektoré významné údaje. Prikladám preto text pôvodnej odpovede na poslednú otázku SNN:

Súčasnosť u nás, žiaľ, poznáme dobre. Čo z nej treba vyvodiť do najbližšej budúcnosti?
Najmä v živočíšnej výrobe sme padli celkom na dno, celkovo máme najmenej výkonné poľnohospodárstvo v EÚ. Ostatné štáty napredujú, nečakajú na nás a Slovensko musí preto napredovať rýchlejšie ako naši konkurenti. Bude časovo, organizačne a najmä finančne veľmi náročné budovať vlastne od základov živočíšnu výrobu. Niet však žiadneho dôvodu nedôverovať našim farmárom. Slovensko sa môže spoľahnúť na to, že ak im štát vytvorí podnikateľské podmienky na úrovni štátov V-4, budú zabezpečovať výkon najmenej na úrovni ich priemeru. Keď budú mať podmienky hospodárenia na úrovni štátov EU-15, budú výkonnejší ako tieto štáty. Každý rok odloženia týchto zásadných riešení znamenajú znásobenie nákladov a času. Politici však bezpodmienečne musia byť schopní garantovať našim agropodnikateľom perspektívu a ústavným zákonom našu štátnu potravinovú suverenitu. Dodatočne treba rátať s navýšením motivačných podpôr najmenej o 400 až 500 mil. Eur ako základu synergie relevantných zdrojov. Celkom ide o viac než 2 mld. Eur. Ak to bude v priebehu 2-3 rokov, tak je šanca dobehnúť vo výkonnosti susedné štáty, ak nie, tak nám to budú musieť prísť zorganizovať cudzinci, ktorí už dnes vo veľkom prichádzajú s potrebným kapitálom. Prichádzajú k nám preto, lebo tieto istoty im garantujú štáty pôvodu.
Verím, že sme si schopní na Slovensku uvedomiť bezalternatívnosť tohto riešenia a spoločnosť dokáže prinútiť politikov zabezpečiť objektívne potreby pôdohospodárstva. Nesmieme dovoliť hroziaci úplný rozklad slovenského pôdohospodárstva. Urobme všetko potrebné pre revitalizáciu produkčných, ale aj sociálnych, ekologických a kultúrnych hodnôt slovenského vidieka.

Komentáre