Prednáška na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka – 15.2.2012

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ (SPP) má 50 rokov.

Ďakujem pánovi docentovi Habánikovi za pozvanie prednášať Vám o Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ (SPP). Samozrejme, ďakujem Vám, poslucháčom, za záujem o problematiku SPP. Teším sa najmä na Vaše otázky a na neformálnu diskusiu o SPP, ale aj o iných spoločenských otázkach.
Pred nedávnom som sa tu zúčastnil spomienkového podujatia na svetoznámeho Slováka, Alexandra Dubčeka, s ktorým som sa aj osobne poznal. K TnU AD ma viaže aj ocenenie od vedenia univerzity za zásluhy o jej vznik. Univerzitná pôda je pre mňa aj vždy dôvodom na pekné aj užitočné spomínanie .
Pred našou diskusiou som pripravil prezentáciu v nasledovnej štruktúre:

Úvodné poznámky
− Zvláštna povaha poľnohospodárskych činností
− Definície SPP
− Reformy SPP
− SPP v podmienkach Slovenska

Úvodné poznámky
Na moje štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre si najčastejšie spomínam na Teóriu riadenia. V úvodnej prednáške tohto predmetu pán profesor Hrmo začal tým, že žiadne vojny, a prírodné katastrofy nenarobili ľudstvu toľko škôd ako zlé riadenie. To ma zaujalo, celý život sa správnemu riadeniu venujem, optikou efektívneho riadenia EÚ a SPP pristupujem aj k dnešnej téme.
Myslím si, že ak sa mi niečo v mojej kariére podarilo dobre zorganizovať, že to tiež bolo preto, lebo som využíval všeobecné poznatky o riadení pri dennom rozhodovaní. Prinášalo mi to aj problémy, lebo som musel byť náročný nielen na seba, a tiež preto, lebo som pristupoval k problémom kriticky, hľadajúc najefektívnejšie cesty riešenia.
Tieto osobné poznámky hovorím preto, lebo pán docent Habánik ma požiadal, aby som sa v úvode prednášky predstavil. Hovoriť o sebe je vždy ťažké, preto mi dovoľte pomôcť si z curriculum vitae kariérnymi faktami, ktoré súvisia s mojimi názormi a postojmi k našej dnešnej téme.
Od detstva, prežitého medzi maloroľníkmi, cez technika, funkcionára poľnohospodárskych podnikov, cez poľnohospodárske samosprávne, hospodárske a politické funkcie som bol stavaný do polohy konfrontovať princípy efektívneho riadenia a zdravé sedliacke názory s názormi ľudí v pozíciách, kde sa netvoria reálne hodnoty.
Nádejam sa, že videnie sveta cez reálne hodnototvorné procesy ma vedie aj k hodnoteniu politiky EÚ, vrátane SPP. Bránil som sa preto a bránim sa napríklad názoru, že tak ako USA, aj EÚ môže žiť na dlh krytý tlačením ďalších a ďalších peňazí. Je to v rozpore so sedliackym rozumom a s princípmi trvalo úspešného riadenia. Je to teda aj proti mojim osobným hodnotám.
Je mi jedno, či budúca EÚ bude mať formu federácie, konfederácie, alebo inú štruktúru. Objektívna požiadavka doby na integrovaný postup štátov EÚ v globalizovanom svete potrebuje zvládnutie obsahu problémov pred ich formou.
Dotkol som sa týchto všeobecných politických problémov len preto, lebo aj SPP za posledných dvadsať rokov viac podlieha politicky ideologizovaným a formálnym tlakom ako vecnému obsahu. Je preto odôvodnené obávať sa, že aj SPP podľahne kríze tak, ako súčasná ekonomika finančnej kríze.
Na formalizmus v SPP trvalo poukazujem, snažím sa identifikovať bariéry pre napredovanie ako aj slabé miesta súčasnej SPP a ponúkam riešenia. Dostávam sa takto do polohy nazývanej aj euroskepticizmus. Cítim sa byť však pragmatikom. V kriticky – pragmatickom duchu som naladil aj dnešnú prezentáciu.

Zvláštna povaha poľnohospodárskych činností
Poľnohospodárstvo sa vyznačuje, oproti iným hospodárskym odvetviam, nenahraditeľnosťou a významnými obmedzeniami, pre ktoré je opodstatnené poľnohospodárstvo chrániť a podporovať oveľa viac ako iné odvetvia. Poľnohospodárstvo je vystavené väčšiemu riziku podnikania.
1. Predovšetkým je to biologický charakter poľnohospodárskej výroby, ktorý znemožňuje flexibilné reakcie na aktuálne signály trhu. Napríklad na výrobu mlieka treba kravu počas dvoch rokov dochovať, aby porodila teľa a po pôrode produkovala mlieko. Táto biologická produkcia sa nedá ani zastaviť, ani odložiť. Produkčné biologické cykly sa po ich spustení teda nedajú zastaviť a prispôsobiť signálom trhu.
2. Sú to tiež neurčité a neplánovateľné vplyvy počasia, nevyspytateľné dôsledky z výskytu chorôb a škodcov. Prirodzené výkyvy v produkcii a ponuke poľnohospodárskych komodít oproti relatívne stabilnému dopytu po potravinách vyvolávajú nerovnovážne stavy na trhu potravín a často až extrémnu rozkolísanosť /volatilitu/ cien.
3. Poľnohospodárstvo je multifunkčné odvetvie. Popri produkčných prínosoch poľnohospodárstva, poľnohospodárstvo poskytuje aj mimo produkčné efekty vo verejnom záujme v prospech verejného blaha vo veľkom rozsahu. Občania si cenia zdravé životné prostredie, vidiecku kultúru, dedinské tradície, estetickú krajinu, chcú zachovať vidiecky ráz krajiny a radi by za to zaplatili, ale nemajú ako a komu. Vyberať vstupné za vstup na vidiek nie je možné.
4. Zlyhávanie ekonomických trhov v agrárnych komoditách spôsobuje aj veľmi nerovnocenné postavenie partnerov. Kým poľnohospodárski prvovýrobcovia sú samostatne ekonomicky veľmi slabí a sú plošne rozptýlení po krajine, majú proti sebe koncentrované monopoly a oligopoly, diktujúce podmienky. S rozvojom globálneho obchodu a finančníctva sa na nestabilite zásobovania potravinami, najmä na volatilite cien, významne podieľajú aj obchodné a finančné špekulácie.
5. Poľnohospodárstvo je teda odvetvie, kde nemajú trhové sily výhradné uplatnenie, alebo odvetvie, kde trh zlyháva. Tu je potrebné, aby svojimi regulačnými opatreniami zasiahol štát v záujme riadnej „správy vecí verejných“, čo je jedna z definícií pojmu politika. Ide predovšetkým o nástroje v cenovej politike, úverovej, dotačnej politike a obchodnej politike, ale aj o legislatívne a organizačné riadiace opatrenia.
Ekonomické nevýhody poľnohospodárstva riešia vlády politicky, v interakcii medzi voličmi a politikmi. Poľnohospodárstvo sa tak stáva silne prepojené s vládnou politikou. Efektívne prerozdeľovanie peňazí od daní k podporám verejných statkov je v konečnom dôsledku aj podporou rastu pozície politikov.
Agrárne politiky vyspelých štátov dokážu veľkými finančnými nákladmi agrárne trhy primerane regulovať. Z globálneho hľadiska je však situácia veľmi rôznorodá a komplikovanejšia ako v EÚ, alebo v SR. Neexistuje globálna poľnohospodárska politika, ani efektívne globálne vládnutie v agrárnom trhu.
WTO dokáže efektívnejšie riešiť problémy štátov s prebytkom potravín, ako krajín s nedostatočnou produkciou potravín. Miliarda ľudí celosvetovo hladuje. Je to trikrát viac, než pred desiatimi rokmi. Takzvané miléniové záväzky OSN sa vôbec neplnia.
Pritom až 40% potravín sa celosvetovo znehodnocuje pre prejedanie sa a vyhadzovanie nespotrebovaných potravín v rozvinutých krajinách. V rozvojových krajinách sa znehodnocujú potraviny pre nedostatok technológií a skladov pri zbere a ošetrení úrody. Prebytky potravín z vyspelých štátov sú teda len relatívne a zvýrazňujú zlé globálne vládnutie.
Náprava globálnej správy svetového poľnohospodárstva je nevyhnutná najmä z hľadiska perspektívneho nárastu dopytu potravín o 70% v horizonte 30 rokov. Potraviny, energie a voda sú najvážnejšie otázky budúcnosti ľudstva, ktoré súčasný kapitalizmus nevie uspokojivo vyriešiť, lebo nie sú riešiteľné neorganizovaným trhom.

Definície SPP
SPP je súborom cieľov, zásad, mechanizmov a nástrojov, ktorými sa riadia výroba, spracovanie a obchodovanie s poľnohospodárskymi výrobkami v členských štátoch EÚ.
V EÚ sa uplatňujú okrem SPP aj spoločná obchodná politika a spoločná dopravná politika. V týchto spoločných politikách EÚ platia, záväzne pre všetky členské štáty EÚ, spoločné ciele, zásady a nástroje (podrobnejšie informácie sú v nasledujúcich častiach).
Vytvorenie SPP, ako najnákladnejšej a najcentrálnejšie riadenej politiky EÚ, sa považuje za jeden z najkontroverznejších krokov spoločenstva. Problémom je najmä významné obmedzovanie trhovej súťaže a vysoké náklady na zabezpečenie cieľov SPP.
SPP bola sformulovaná už Rímskou zmluvou v roku 1957 predchodcom EÚ, vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom (EHS). Prakticky funguje od roku 1962. Vznikla teda za celkom špecifických okolností. Po druhej svetovej vojne neboli západoeurópske štáty schopné zabezpečiť dostatok vlastných potravín. Rovnaký problém „studenej vojny“ riešilo aj RVHP.
V zmluve o EHS sa konštatuje, že poľnohospodárstvo nemožno ponechať napospas voľnému trhu. Z počiatku neexistoval spoločný trh, EHS len koordinovalo poľnohospodársku politiku jednotlivých štátov. Pre zabezpečenie dostatku potravín EHS vytvorilo postupne systém spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov.
Pre financovanie SPP bol založený Európsky poľnohospodársky záručný a usmerňovací fond (EAGGF). Pôvodné výdavky na SPP boli až 90% z celého ročného rozpočtu EÚ, dnes sú už pod 38% (menej ako regionálna politika).
Pôvodné ciele SPP sa v podstate do dnešného dňa nezmenili. Dopĺňali sa však o časom novovznikajúce požiadavky na úspornosť, konkurencieschopnosť, klímu, ekológiu a pohodlie zvierat, na rozvoj vidieka a na kvalitu potravín. Ciele SPP bolo treba plniť s trojnásobne nižším podielom agrárneho rozpočtu z celkového rozpočtu EÚ ako na začiatku SPP.
Zásadne sa však museli meniť nástroje SPP. Kým pôvodne EHS malo cieľ v povojnovom období vyriešiť nedostatok potravín, postupne sa stalo prioritným záujmom EÚ znižovanie nákladov vyplývajúcich z nadprodukcie a obmedzenie negatívnych vplyvov z prílišnej intenzifikácie poľnohospodárstva na zdravie a životné prostredie.
Hlavným regulačným nástrojom sa stali politické ceny, ktoré negeneroval trh, ale schvaľovala ich na návrh Európskej komisie Rada ministrov EÚ. Tieto garantované ceny boli vysoko nad svetovými cenami. Taktiež platila ochrana pred dovozmi potravín do EÚ a vysoké exportné dotácie.
Výsledkom inštrumentária pôvodnej SPP bolo dosiahnutie sebestačnosti v potravinách a zlepšenie zásobovania potravinami do desať rokov od začiatku SPP a postupná nadprodukcia do dvadsiatich rokov od založenia SPP. Intenzifikácia poľnohospodárstva otvorila otázku vplyvu na ekológiu a kvalitu.
Pre garantované ceny a garantovaný odbyt na všetko množstvo poľnohospodárskych produktov, ktoré farmári vyrobili bez ohľadu na náklady, bola SPP neúnosne drahá. Dokonca hrozilo až rozpadnutie EÚ. Nezhody o ďalšom financovaní SPP dohodli Nemci a Francúzi vzájomným kompromisom.
Predajom poľnohospodárskych prebytkov na svetových trhoch za nízke, veľmi dotované ceny potravín z EÚ, došlo tiež k poklesu svetových cien. To vyvolalo nevôľu a protiopatrenia vo WTO a potraviny exportujúcich štátoch ako Austrália, Kanada, Nový Zéland a USA. Keďže EÚ potrebovala liberalizáciu svetového obchodu pre svoj export priemyselných tovarov, bola prinútená postupne liberalizovať SPP.

Ciele SPP
– Zvyšovať produkciu poľnohospodárstva
– Zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov
– Stabilizovať trhy
– Zabezpečiť riadne zásobovanie spotrebiteľov potravinami za primerané ceny

Zásady SPP
– Zásada spoločného trhu
– Zásada preferencie komunitárnych výrobkov
– Zásada finančnej solidarity

Nástroje regulácie Spoločných trhových organizácií (STO)
– Ceny
= cieľová, referenčná, ako trhom pokrývajúca náklady a bežnú mieru zisku
= intervenčná, garantovaná cena pre realizáciu nadprodukcie z EÚ na zahraničné trhy, v prípade poklesu cien pod referenčnú úroveň
= prahová , dovozná cena + vyrovnávacie dávky
– Organizačno-technické opatrenia ako trhové poriadky stanovujúc množstvo produkcie, sťahovanie tovarov z trhu, priame platby na plochu a na počty zvierat, intervenčné opatrenia
– Obchodná ochrana pred dovozmi clami, dovoznými kvótami a pod.
– Legislatívne opatrenia orgánov EÚ v rámci jurisdikcie členských štátov a na globálnej úrovni (WTO)

Reformy SPP
SPP sa postupne veľmi ťažko reformovala vo viacerých krokoch. Reformovali sa trhnarúšajúce nástroje a posilňovalo sa pôsobenie prirodzených trhových nástrojov smerom k rastu konkurencieschopnosti. Znižovali sa výkupné referenčné a garantované ceny, znižovali sa a odstraňovali sa dovozné bariéry a exportné podpory.
Reformy SPP sa snažili vylepšovať „manuálne riadenie“ poľnohospodárstva až po zásadnú reformu v roku 1992. Významnou zmenou v tejto reforme bolo zníženie cenových a ochranárskych podpôr v súlade s dohodami vo WTO, ale pri poskytnutí istoty pre farmárov, že z doterajšej trhovej podpory dostanú rovnakú sumu v priamych platbách nepodporujúcich zvyšovanie výroby.
Reforma SPP z konca 90tych rokov (Agenda 2000) ďalej znížila cenové podpory a posilnila priame platby na kompenzáciu strát farmárov z nižších cien.
Najväčšia zmena v SPP v histórii v roku 2003 znamenala odviazanie priamych platieb na konkrétnu komoditu ako to bolo dovtedy. Roľníci nestratili priame platby, ale museli prispôsobovať štruktúru produkcie a aj jej množstvá dopytu na trhu. (Existovali však a dodnes existujú výnimky z tohto princípu). Na získanie priamych platieb stačilo udržovať pôdu v dobrom stave, plniť podmienky týkajúce sa životného prostredia, bezpečnosti potravín, zdravia zvierat a rastlín – tzv. krížové plnenie. Priame platby sa teda vyplácajú farmárom za to, že produkujú verejné statky. Táto forma podpory farmárov nie je v rozpore s pravidlami WTO a zachránila sa tak vysoká podpora poľnohospodárstva EÚ, jeho výkonnosť a perspektíva.
Odviazanie platieb od podpory jednotlivých komodít malo aj veľký politický význam, lebo dovtedy o podpore komodít, a teda aj štruktúre výroby, rozhodovali politici, určovaním cien a iných trh narušujúcich nástrojov. Takto definované priame platby boli tiež v súlade s pravidlami WTO, čo znamená, že za liberalizáciu obchodnej politiku EÚ s poľnohospodárskymi produktmi, EÚ získala výhody pri vývoze výrobkov z iných priemyselných odvetví.
Osobitnú pozornosť v procese reforiem SPP si zasluhuje rozšírenie EÚ o 12 nových členských štátov (NČŠ) východnej Európy v rokoch 2004 a 2006. Prvýkrát sa pri rozširovaní EÚ uplatnil nerovnaký meter pre poskytovanie podpôr farmárom pristupujúcich krajín oproti farmárom členských štátov pôvodnej EÚ. Dochádza tým k diskriminácii s neokoloniálnymi efektami v NČŠ.
Zdravotná prehliadka SPP (health check) v roku 2007 poukázala na potrebu odstránenia diskriminácie farmárov v NČŠ ako na prioritu. Celkovo táto prehliadka (kontrola účinnosti SPP) sa zamerala na identifikáciu slabých miest SPP a mala navrhnúť vylepšujúce opatrenia SPP. Treba žiaľ pripomenúť, že už na začiatku tejto zdravotnej kontroly boli politicky zo strany lobistov, prostredníctvom EK, vlastne nadiktované výsledky a riešenia, ktoré mala kontrola priniesť. V podobnom duchu, žiaľ, prebehli aj reformy trhu s cukrom a vínom. Tieto reformy zvýhodnili predovšetkým francúzskych a nemeckých farmárov, našich poškodili, ale čo považujem za najzávažnejšie, silne zredukovali výrobu cukru v štátoch s najlacnejšou produkciou EÚ (osobitne SR) a ochránili producentov s najvyššími nákladmi. To je absolútne proti deklarovanej snahe o podporu konkurencieschopnosti poľnohospodárskych komodít EÚ na globálnom trhu.
Z pozície poslanca EP, ako člen výboru pre poľnohospodárstvo EP, som sa snažil ovplyvniť tieto procesy predkladaním mojich hodnotení a návrhov na riešenia. Napr. pre reformu cukru som predložil úplne inú koncepciu ako EK, čo zabezpečovalo postupnú konkurencieschopnosť cukru EÚ na svetových trhoch. Mnohé európske inštitúcie môj návrh odobrili, ale tzv. cukrová loby EÚ sa považuje za najsilnejšiu agrárnu loby a presadila svoje. Podobne pri reforme vína som poukázal na nespravodlivosť neselektívneho celoplošného riešenia redukcie vinohradov, pretože na Slovensku sme už túto fázu reštrukturalizácie vinohradníctva mali za sebou.
Moje kroky k zefektívneniu zdravotnej prehliadky vyústili do spracovania dokumentu „Päť omylov SPP – päť nových výziev“. Tento dokument som verejne predstavil a dal k dispozícii desiatkam inštitúcií. Teší ma, že návrhy na odstránenie diskriminácie NČŠ, elimináciu narastajúcej cenovej volatility a znižovanie nákladov ako základ rastu konkurencieschopnosti, sa objavili aj v návrhoch EK na reformu SPP po roku 2013. Musím žiaľ skonštatovať, že v návrhu rozpočtu pre roky 2014 – 2020, ako aj v legislatívnych návrhoch EK, sa realizácia týchto priorít reformy SPP dostatočne nezabezpečuje.

Päť omylov SPP – päť výziev:
1. Rozklad poľnohospodárstva v nových členských štátoch
Diskriminačný charakter prístupových zmlúv, ktorými sa pre väčšinu farmárov NČŠ nezabezpečovalo ani 15% priamej podpory oproti farmárom SČŠ. Postupné obsadenie trhu v NČŠ potravinami zo štátov pôvodnej pätnástky aspoň vo výške jednej tretiny a znehodnotené farmy v NČŠ skupovať lacno zahraničnými investormi. Neokoloniálne efekty!!!
2. Rastúca volatilita agrárnych trhov
Objektívnym zmyslom a prvotnou úlohou agrárnej politiky je predchádzanie krízam. Tvorba a používanie nevyhnutných zásob potravín tvoria podstatnú zložku.
3. Vysoké výrobné náklady fariem v EÚ
Presmerovať nástroje SPP z podpory nevýroby na vyrovnanie sa svetovým cenám.
4. Podceňovanie role pôdohospodárstva
Pôdohospodárstvo nie je predsa nástrojom vidieckej politiky, ale prosperujúce pôdohospodárstvo je cieľom vidieckej politiky. Pôdohospodárstvo ako komplex je pritom najväčším rezortom EÚ, s 13% podielom na HDP, s 15 % zamestnanosťou v tomto komplexe.
5. Nesystémová organizácia SPP
SPP nie je inštitucionalizovaná. Líderstvo je založené na vizionárstve, ktoré ale v prípade SPP chýba. Výzvou je vytvoriť inštitucionalizované fórum pre dlhodobé plánovanie.

SPP v podmienkach Slovenska
Po roku 1989 nastala eufória liberalizácie plánovaného hospodárstva socialistického Československa. Dialo sa tak na základe odporúčaní expertov z fungujúcich trhových ekonomík. Mala to byť príprava podmienok pre otvorenie rozhovorov o prípadnom vstupe do EÚ.
Hoci sme v Československu mali nižšie podpory poľnohospodárov ako v EÚ, došlo k ich zníženiu až o 2/3 v priebehu dvoch rokov. To malo katastrofálny dopad na hospodárenie. Politická pravica chcela týmto likvidovať zhromadnenú výrobu v poľnohospodárskych družstvách a ŠM a vrátiť sa k maloroľníckemu typu poľnohospodárstva. V Bulharsku, Rumunsku a v Pobaltských krajinách sa to aj podarilo. Do roku 2000 sa v SR podarilo postupne napraviť tento šokový rozvrat len z polovice.
Takýto rozvrátený stav nášho poľnohospodárstva sa postavil ako referenčné východisko pre naše podpory pri začlenení do SPP. Konkrétne úrody pšenice v EÚ boli 6 ton v referenčnom období, u nás necelé 4 tony. Tento tzv. historický princíp výpočtu našich nárokov SPP nás mal diskriminovať v prechodnom období do roku 2013. Diskriminácia našich poľnohospodárov však bola znásobená priznaním len štvrtinovej podpory tohto historického základu. Ročne sa zvyšovala o 5-10% až do roku 2013. Takže nové členské štáty dostali v roku 2004 niekoľkonásobné nižšie priame platby ako ich konkurenti, staré členské štáty EÚ. Nové členské štáty mohli s národnými doplatkami čiastočne tento hendikep eliminovať, čo SR urobila v najnižšej miere. Okrem toho, Slovensko vytváralo pre svojich agropodnikateľov najhoršie podmienky v EÚ aj tým, že poskytovalo štátnu pomoc za toto obdobie okolo 3 EUR/ha, pričom napr. Rakúsko a Slovinsko až 300 EUR/ha. Tým, že máme najvyššiu DPH na potraviny v EÚ, že máme daň z pôdy, že sa zrušili špecifické záručné fondy, sme stratili sebestačnosť aj potravinovú bezpečnosť. Na trhu nie je ani 1/3 slovenských potravín, produkčný potenciál krajiny nevyužívame ani z polovice, otvorili sme sa zahraničným investorom krajín so stimulujúcou agrárnou politikou.
Keď zoberieme do úvahy aj monopol spracovateľov, obchodu a dodávateľov, ktorí využívajú roztrieštenosť prvovýrobcov v maximálnej miere (viď. cenové nožnice), nemôžeme hodnotiť príbeh Slovenska v SPP ako úspešný.
Nevidíme dopady nášho vstupu do EÚ na slovenské pôdohospodárstvo iba negatívne. Je však pre nás veľmi drahou školou, v ktorej sme ešte dodnes nezmaturovali. Slovensko potrebuje agrárnu Doktrínu, v ktorej sa politici ústavnou väčšinou zaviažu dlhodobo smerovať slovenské poľnohospodárstvo do rozvoja, pre plné využitie produkčného potenciálu slovenskej krajiny, pre zabezpečenie sebestačnosti v potravinách, pre vytvorenie najmenej 150 tisíc pracovných miest v agrokomplexe, pre environmentálnu ochranu a revitalizáciu krajiny, pre sociálne a kultúrne oživenie slovenského vidieka. Jasná cieľavedomosť a efektívna koncentrácia úsilia všetkých zainteresovaných sa ukazuje ako nanajvýš potrebná aj pri presadzovaní našich záujmov v reforme SPP 2013, ktorá práve prebieha.
Na základe verejnej diskusie v celej EÚ predložila EK v roku 2011 návrh Nariadenia pre legislatívne schválenie v Rade a EP. Tento návrh sa stretol s veľkou kritikou až odmietaním zo strany väčšiny členských štátov EÚ a skupín štátov, napríklad štáty V-4, skupina pobaltských štátov.
Najväčší problém je v peniazoch. Hoci sa rozpočet pre poľnohospodárstvo prakticky nominálne neznižuje, reálne výdavky však klesajú. Je ťažko za tejto situácie odpovedať na otázku, kde vziať peniaze na odstránenie diskriminácie NČŠ. Pri rozširovaní EÚ o nových členov sa sľubovalo, že v prechodnom období (do roku 2013) sa priame platby vyrovnajú na jednotnú úroveň s EÚ-15 teda, že SPP bude aj jednotná, nielen spoločná. EP navrhuje vyrovnanie až o 25 rokov. Návrh Komisie iba čiastočne odstrániť nespravodlivosť v diskriminácii a posunúť túto nespravodlivosť na nižšiu nespravodlivosť NČŠ odmietajú a organizujú jeho neprijatie cez inštitút blokačnej menšiny (blokačná menšina je 91 hlasov). Na druhej strane viaceré staré štáty EÚ-15 nesúhlasia s krátením ich priamych platieb a presunom týchto ich doterajších podpôr pre NČŠ.
Ďalší veľký problém je prehlbovanie ozeleňovania SPP tým, že sa navrhuje, aby priame platby boli poskytované len tým farmárom, ktorí budú dodržiavať administratívne stanovené zásady pre osevné postupy, pre trvalé trávne porasty a pre úhorovanie. Najmä požiadavka na úhorovanie bola šokom z hľadiska zrušenia povinného úhorovania len pred dvoma rokmi a z hľadiska rastúceho počtu hladujúcich vo svete. Tieto odborne nepochopiteľné ozeleňovacie požiadavky, čoby vyhovenie požiadavky daňových poplatníkov, väčšina členských štátov považuje za nadbytočné. Veď už doteraz v krížovom plnení platí zásada poskytnutia podpory len pre tých farmárov, ktorí dodržujú zásadu riadnej starostlivosti o pôdu, pohody pre zvieratá, zdravých potravín.
Tieto opatrenia považuje väčšina NČŠ za neprijateľné. Osobitne návrh na moduláciu, teda presun finančných prostriedkov z I. do II. piliera pre veľké farmy, je možné považovať za cielenú administratívnu formu zhoršovania konkurencieschopnosti veľkých, moderných, efektívnych, perspektívnych fariem predovšetkým v ČR a SR. Návrhy na podpory mladým začínajúcim farmárom, posilňovanie funkcií II. piliera, čiže rozvoja vidieka, definícia aktívneho farmára a ďalšie sa stretajú prevažne s pochopením. Ukončenie diskusie zosúladenia záujmov do konca mája 2012 na podobe tohto Nariadenia sa však zdá byť príliš ambiciózne, ako aj následný legislatívny proces.

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email

Súvisiace články


Warning: Undefined array key "include-or-exclude" in /data/b/a/ba9c94ca-922b-49b2-8630-6e324637e7b2/peterbaco.sk/web/wp-content/plugins/jquery-archive-list-widget/classes/class-jq-archive-list-widget.php on line 398

Warning: Undefined array key "include-or-exclude" in /data/b/a/ba9c94ca-922b-49b2-8630-6e324637e7b2/peterbaco.sk/web/wp-content/plugins/jquery-archive-list-widget/classes/class-jq-archive-list-widget.php on line 401

Warning: Undefined array key "ex_sym" in /data/b/a/ba9c94ca-922b-49b2-8630-6e324637e7b2/peterbaco.sk/web/wp-content/plugins/jquery-archive-list-widget/classes/class-js-archive-list-settings.php on line 54

Warning: Undefined array key "con_sym" in /data/b/a/ba9c94ca-922b-49b2-8630-6e324637e7b2/peterbaco.sk/web/wp-content/plugins/jquery-archive-list-widget/classes/class-js-archive-list-settings.php on line 58
Archív článkov