Na konferencii MŽP SR k 15. výročiu prevádzky Vodného diela Gabčíkovo, 20. 9. 2007, v Čuňove vystúpil aj poslanec Európekeho Parlamentu Peter Baco.

Vážení páni ministri, štátni tajomníci, Vaše excelencie, vážení vodohospodárski projektanti, budovatelia a prevádzkovatelia, dámy a páni.

Srdečne Vás všetkých pozdravujem. Som rád, že sa môžem s Vami stretnúť a potešiť sa spoločne z toho, že vodené dielo Gabčíkovo nám prináša všestranný úžitok. Slováci vnímajú VDG ako symbol profesionality a tvorivosti našich vodohospodárov, ale aj ako symbol ľudskej húževnatosti a statočnosti, bez ktorej by nebolo možné neobyčajne veľké prekážky pri jeho realizácii zvládnuť. Nielen vodohospodárske, ekonomické a environmentálne, ale aj morálne prínosy tohto diela, boli práve v čase zavŕšenia emancipácie SR a zároveň v čase transformácie na parlamentnú demokraciu prepotrebné na potvrdenie sebadôvery Slovákov vo vlastné sily a schopnosti.

Keďže ma organizátori dnešnej konferencie požiadali aj o vyjadrenie osobného vzťahu k udalostiam, ktoré si dnes pripomíname, dovolil som si pripomenúť aj ľudskú a národnú dimenziu tohto diela. Nie som vodohospodár a moja zainteresovanosť vo veci vyplýva z toho, že počas 6 – ročného vedenia rezortu pôdohospodárstva, mi automaticky pripadla roľa vedúceho československej delegácie pre rokovanie s maďarskou stranou. Bolo mi potešením byť pri tom. Bolo mi cťou spolupracovať s kolektívom výborných profesionálov a zároveň vzácnych a statočných ľudí. Boli mi satisfakciou rozžiarené tváre húfov Slovákov, ktorí sa prichádzali do Gabčíkova vzájomne povzbudzovať z diela, ktoré sa nám podarilo.

Nebolo to ľahké a nebolo to rýchlo. Dovoľte mi na to osobný pohľad.

Prípravy na využitie energeticky významného úseku Dunaja na Slovensku sa začali už pred viac ako pol storočím. Pôvodne sa riešilo až vyše sto rôznych variantov a kombinácií riečnych a kanálových stupňov. Zvíťazila koncepcia jedného kanálového stupňa pri Gabčíkove.

Hoci prvá spoločná investičná úloha bola vypracovaná už začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, vo vtedajšom Česko-Slovensku akosi nebolo veľa chuti, túto nákladnú investíciu – zle chápanú len pre získanie elektrickej energie – realizovať. Zásoby „povrchového“ severočeského uhlia sa zdali byť ekonomicky výhodnejším zdrojom – veď vtedy sa ešte ekologické dopady príliš nezohľadňovali. Stagnovanie prípravy pomohli však prekonať nové tvrdé reality v podobe povodne v roku 1965 (v Maďarsku už 1954), svetovej energetickej krízy v roku 1973 a odporúčania Dunajskej komisie, aby sme zlepšili plavebné podmienky.

Treba povedať, že v tom čase to bolo Maďarsko, ktoré nabádalo Československo k pružnejšiemu prístupu v príprave. Pravda je, že si Maďari v pripravovanej zmluve iniciatívne zabezpečili aj viaceré exkluzívne výhody, ako bola paritná deľba vyrobenej energie pri menšom podiely vkladaného hydroenergetického potenciálu a iné. Súčasne so Zmluvou existovala napríklad ešte aj Dohoda o vzájomnej výpomoci, v rámci ktorej sme mali vykonať viac prác, ako MR.

S prihliadnutím na uvedené výhody, mohla byť efektívnosť maďarského podielu investície asi o tretinu výhodnejšia, ako nášho. Zdá sa mi, že ani dvojciferné termíny, ktoré nás delia od jednostranného odstúpenia od zmluvy maďarskou stranou nie sú dostatočné na to, aby sme pomenovali skutočné dôvody tohto tak povediac „salta mortale“.

O uvedení Gabčíkova do prevádzky náhradným riešením – tzv. Variantom C – rozhodli v roku 1991 vlády Slovenska aj ČSFR. Vzhľadom na mimoriadne silné intervencie viacerých európskych štátov, by bola zastavenie jeho výstavby v roku 1992 akceptovala aj naša – federálna vláda. Začiatkom októbra 1992, vzhľadom na rovnosť hlasov českých a slovenských ministrov, federálna vláda však neprijala žiadne uznesenie. Opätovne chcem zdôrazniť, že v tejto situácii boli rozhodujúce postoje a činy riaditeľa vodohospodárskej výstavby Ing. Júliusa Bindera, ktorý neohrozene organizoval prehradenie Dunaja. V prvom rade sa vďaka nemu hroziaca katastrofa zmenila na skvelý úspech.

Keby sa Gabčíkovo nebolo uviedlo do prevádzky v októbri 1992 – boli by ekonomické aj ekologické straty obrovské a nenapraviteľné. Analýzy napríklad potvrdzujú, že povodeň, ktorá prišla v roku 1997, by bola spôsobila bez existencie VDG škody vyčíslené vo výške celkových nákladov na vybudovanie diela. Čiže len táto jedna situácia prakticky dielo finančne vykryla. Taktiež výdatnosť vodných zdrojov sa z 13 m3.s-1, zvýšila asi o 40 % – čo len samotné má hodnotu rádovo okolo desať miliárd Sk ! O energetických, hospodárskych efektoch tu bola dnes reč.

Je paradoxné, že Maďarskom nakoniec nechcené vodné dielo, ochraňuje okrem Žitného ostrova aj Szigetkōz. Aj tam sa zvýšili možnosti odberu podzemných vôd a výrazne sa zlepšil stav prírody, aj podmienky pre rekreáciu ! Očakávali sme, že po uvedení Gabčíkova do prevádzky, maďarskí predstavitelia zmenia svoje stanovisko. Nestalo sa tak a v apríli 1993 sme uzavreli Osobitnú dohodu, ktorou sme požiadali Medzinárodný súdny dvor v Haagu o posúdenie legálnosti maďarských aj našich jednostranných krokov. Z iniciatívy vtedajších premiérov – Mečiara a Horna – začali sa v auguste 1995 intenzívne rokovania o možnosti mimosúdneho riešenia sporu.

Nakoniec v zdôvodnení Rozsudku, MSD neakceptoval obavy z nepriaznivých účinkov investície deklarované MR. Podľa Súdu Zmluva´77 platí a Súd prikazuje splniť jej ciele – čo sa dá len splnením tejto Zmluvy – samozrejme s modalitami, na akých sa strany dohodnú.

S potešením tiež poznamenávam, že odborníci a členovia maďarskej vládnej delegácie, menovanej Hornovou vládou, sa nedali zmiasť médiami. Pod vedením profesora Nemcsóka, spolu s nami kvalifikovane sformulovali a podpísali vo februári 1998, obojstranne prijateľnú dohodu o spôsobe splnenia Rozsudku. Slovenská vláda ju aj schválila. Hornova strana v máji voľby prehrala. Nová vláda nerešpektovala výsledky práce vládnej delegácie – hoci bola oficiálne ustanovená. Odmietla dokonca vôbec o úprave textu „Dohody…“ rokovať. Takéto postupy nie sú v medzištátnych vzťahoch štandardné a osobne ich považujem za neprijateľné.

Po prerušení rokovaní, v septembri 1998, sa SR síce – v súlade s Rozsudkom – obrátila na MSD so žiadosťou o dodatočné rozhodnutie, ale Maďarsko rýchlo prejavilo ochotu pokračovať v rokovaniach, preto naša vláda podanie stiahla. Po voľbách som už stratil kontakt s pokračovaním rokovaní. Je mi však jasné, že vláda závislá od spolupráce s SMK, nemohla úspešne riešiť spor s Maďarskom.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zaslúžili o VDG, o jeho vyprojektovanie (vrátane potrebného výskumu), o jeho vybudovanie a zvládnutie náročných technologických postupov a ešte náročnejších časových limitov – najmä pri výstavbe objektov Variantu C. Dobrú prácu odviedli aj prevádzkovatelia diela. Som rád, že sa vyriešili vlastnícke vzťahy a že celé dielo zostalo v majetku štátu, ako to predpokladá platná Zmluva 77. Dúfam, že sa nám podarí znovu nastoliť dobrú spoluprácu, v duchu poznámky pána Nemcsoka /vedúceho maďarskej vládnej delegácie/, ktorú povedal na začiatku rokovania. Citujem:
„ Susedia, poďme postaviť koňa pred voz“. Chcel som to pôvodne odcitovať v origináli, v maďarčine, ale ten čas tak beží, že si nemôžem poriadne spomenúť. Bolo by veru načase … Ďakujem za túto možnosť prihovoriť sa Vám.

Komentáre