Politická skupina ALDE v EP organizuje 15. februára 2011 rozpravu o reforme SPP s agrokomisárom D. Ciolosom. Cieľom podujatia je uzatvoriť pozíciu ALDE k reforme do konca februára 2011. Za týmto účelom boli požiadaní poslanci EP o zaslanie svojich podnetov a návrhov. Aktualizoval som preto pre súčasného poslanca p. Kozlíka moju analýzu a návrhy, s ktorými sa priebežne pracuje na rôznych úrovniach. Tento návrh prikladám v slovenskej a anglickej verzii:

Päť agrárnych omylov EÚ,
– päť výziev pre reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky EU /SPP/

Gradujúci sled globálnych kríz nie je náhodný. „Plynulý“ hospodársky rast, za ostatné desaťročia, bol hlavným argumentom pre bagatelizovanie varovných signálov vyzývajúcich na otvorenú diskusiu, permanentnú reflexiu a korekciu mechanizmov finančných, hospodárskych politík, poľnohospodárske politiky nevynímajúc. Potravinová kríza, energetická kríza, finančná kríza a následná hospodárska recesia nás trestajú za našu doterajšiu laxnosť a smerujú preto až k „megadominovému dňu“. V širokej škále názorov, na ďalší celkový globálny vývoj, narastajú oprávnené obavy že hĺbka celkovej krízy sa môže preniesť do krízy, až kolapsu, globálnej potravinovej bezpečnosti. Dopady by boli fatálne v násobkovom raste cien, v špekuláciách a v celkovom nedostatku ponuky na trhu potravín. Globálny miléniový záväzok, znížiť počet hladujúcich o polovicu do roku 2015 sa nielenže neplní, ale naopak reálne sa očakáva nárast až na jednu miliardu hladujúcich vo svete. Potravinová kríza sa teda prehlbuje.
Celosvetová konferencia FAO – OSN urobila záver, že homeostatické princípy trhu sami nestačia na zabezpečenie potrebnej výživy ľudstva. Dosiahnuť požadovaný dvojnásobný nárast výroby potravín, v nasledujúcich desaťročiach, bude možné len pri lepšom organizovaní tohto procesu.
Krízy sú vždy zlé, ale môžu urýchliť doteraz odkladané riešenia.
V kontinuite doterajších požiadaviek na systémové prehodnotenie mechanizmov SPP, o to naliehavejšie v tejto krízovej situácii, musí EÚ principiálne zreformovať SPP. Nejde len o hodnotenie postupných reforiem, a čiastočné korekcie v prebiehajúcej zdravotnej prehliadke SPP. To, čo mohlo byť v harmonických podmienkach akceptovateľné, to sa môže v krízových podmienkach ukázať ako fatálne omyly. Ako najakútnejšie dôvody pre zmeny sa ukazujú – rastúca volatilita agrárnych trhov, vysoké výrobné náklady fariem v EU, podceňovanie role pôdohospodárstva, nesystémová organizácia SPP a rozklad poľnohospodárstva v NČŠ
l/ Rastúca volatilita agrárnych trhov.
Nástroje súčasnej SPP nie sú prioritne cielené na stabilizáciu prirodzene nestabilných agrárnych trhov. Agrárne trhy sú nestabilné od prírody, ale aj v dôsledku ľudských vplyvov ako sú finančné špekulácie, technické a bioenergetické využitie biomasy, osobitne v súčasných, rozkolísaných finančných a energetických trhoch. Už biblický príbeh o siedmych tučných a siedmych chudých kravách hovorí o večnej potrebe ale aj o možnostiach efektívnej eliminácie tejto prirodzenej volatility.
Úlohou poľnohospodárskej politiky nemôže byť len následné eliminovanie dôsledkov kríz, ex post, ako sa to robí v reformách SPP doteraz. Výstižne to dokumentuje tiež príklad z tridsiatych rokov minulého storočia, keď prezident USA Rooswelt, dokonca v rozpore s americkou ústavou, prijal stabilizačné opatrenia pre organizáciu agrárneho trhu, čo významne ovplyvnilo aj zastavenie najväčšej svetovej hospodárskej krízy.
Objektívnym zmyslom a prvotnou úlohou agrárnej politiky je zabezpečovať primárnu potrebu ľudstva, stabilné zásobovanie s potravinami, predchádzaním krízam ex ante. Tvorba a používanie nevyhnutných zásob potravín tvoria podstatnú zložku celkovej organizácie agrárneho trhu, ktorý má čeliť rizikám nestabilných agrárnych trhov
Reformy SPP a ich hodnotenie musíme vidieť v tomto svetle a priorizovať
elimináciu nestabilných agrárnych trhov ako najvýznamnejšiu úlohu našej SPP.
2/ Vysoké výrobné náklady fariem v EU.
Súčasná SPP zotrváva v omyle o nadprodukcii potravín v EU. Nepredajnosť agrárnych produktov EU na globálnom trhu predsa spôsobili naše vysoké ceny a nie fyzická neschopnosť globálneho trhu absorbovať tieto produkty. V dôsledku takéhoto mylného záveru sa nástroje SPP orientovali, namiesto podpory opatrení smerujúcim k svetovým cenám, na opatrenia chrániace nekonkurenčné systémy hospodárenia. Fiktívna sloboda, podporami zaručujúca farmárom dobrý život, aj keď sa rozhodnú že radšej nebudú vyrábať nič, ak by to nevedeli predať, znamená v skutočnosti dotovanie nevýroby.
Je preto potrebné nástroje SPP presmerovať z podpory nevýroby , prioritne na opatrenia zabezpečujúce globálnu konkurencieschopnosť predovšetkým vyrovnaním sa svetovým cenám, ale aj v kvalite a v marketingu.
3/ Podceňovanie role pôdohospodárstva.
Reformy SPP odrážajú mylný názor, že význam pôdohospodárstva v spoločnosti klesá. Je to omyl vyplývajúci z takzvaného “nového postavenia poľnohospodárstva vo vidieckej politike,“ prezentovaného OECD. Mýli sa tu cieľ s prostriedkami. Pôdohospodárstvo nie je predsa nástrojom vidieckej politiky, ale prosperujúce pôdohospodárstvo je cieľom vidieckej politiky. Predstava fungujúceho vidieka pri krachujúcom poľnohospodárstve je nezmyselná. Nič na tomto princípe nemení ani fakt že rastie rozmer prímestských vidieckych oblastí.
Neopodstatnene sa v dokumentoch EU zdôrazňuje klesajúci podiel agrárneho sektora na HDP. Dokonca aj znižovanie počtu pracovníkov a znižovanie počtu fariem sa prezentujú ako znaky upadania agrárneho odvetvia, pritom ide naopak o dôkaz pozitívneho rastu produktivity a koncentrácie výrobných faktorov. Za dvadsať rokov sa preto agrárne výdavky EÚ znížili z 80 percentného podielu na celkovom rozpočte EU iba na polovicu. Dokonca rozdiel medzi nárokmi a platbami v agrárnom rozpočte EU sa plánuje pre budúci rok až 30 %.
Zabezpečovanie výživy obyvateľstva musíme verejnosti predstavovať ako komplex s vnútornou dynamikou proporcií medzi prvovýrobou, spracovaním, a službami. Čisto z hospodárskeho hľadiska je pritom pôdohospodárstvo ako komplex, najväčším rezortom EÚ, s 13 percentným podielom na HDP / pri 11 % automobilového priemyslu a 9 % chemického priemyslu/. Zároveň ide aj o 15 % percentnú zamestnanosť v tomto komplexe. Z hľadiska mimo produkčných funkcií pôdohospodárstva vo verejnom záujme, sme taktiež svedkami špekulatívneho nedoceňovania týchto jeho, finančne ťažko merateľných, pritom však nenahraditeľných funkcií.
Výzvou pre SPP je preto vyargumentovať a presadiť v spoločnosti pozíciu odvetví pôdohospodárstva ako nenahraditeľného a jedinečného, trvalo prioritného a výnimočnú pozornosť zasluhujúceho rezortu.
4/ Nesystémová organizácia SPP.
SPP nie je systémovo organizovaná, lebo nie je inštitucionalizovaná. Po polrokoch sa meniace predsedníctvo v Rade EÚ nie je schopné zabezpečiť líderstvo, ktoré si takýto spoločný, veľmi organizačne zložitý projekt vyžaduje. Dôsledkom je úplná absencia dlhodobých vízií, prognóz, programov, spoločných projektov a celej sústavy dlhodobého plánovania. Líderstvo je založené na vizionárstve, ktoré ale v prípade SPP chýba. SPP sa v jednotlivých štátoch neuplatňuje jednotne, prehlbuje sa jej nacionalizácia.
Výzvou pre SPP je preto vytvoriť z orgánov EÚ inštitucionalizované fórum pre dlhodobé plánovanie rozvoja pôdohospodárstva a vidieka v EÚ, ktoré by nadväzovalo na dlhodobé rozvojové globálne agrárne plány, ako je napríklad Projekt tisícročia Svetovej federácie združení OSN.
5/ Rozklad poľnohospodárstva v nových členských štátoch EU /NČŠ/.
Diskriminačný charakter prístupových zmlúv s novými členskými štátmi dehonestuje ich postavenie v rámci SPP so zničujúcimi dopadmi na ich poľnohospodárstvo a vidiek Historický princíp stanovenia nároku na priamu podporu pre farmárov NČŠ sa vypočítal z referenčného obdobia za roky, ktoré boli v NČŠ rokmi najväčšieho úpadku poľnohospodárstva v dôsledku transformácie. Navyše, z takto zníženého základu mali NČŠ v prvom roku len štvrtinový nárok na podporu z rozpočtu EU. V skutočnosti to pre väčšinu farmárov v NČŠ nezabezpečovalo ani 15 % priamej podpory, oproti farmárom EÚ – 15. Tak isto, stanovené nízke výrobné kvóty, uplatnenie princípu krížového plnenia v NČŠ predtým než by sa mohli pomocou podpôr EÚ prispôsobiť tomuto systému, ale aj predčasná modulácia a ďalšie kroky vyplývajúce z reforiem a zdravotnej prehliadky vyvolávajú opodstatnené obavy o úplný rozvrat mnohých vidieckych regiónov v NČŠ. Ak nedokážeme udržať v agrárnych regiónoch prosperujúce pôdohospodárstvo, tak stráca zmysel aj podpora rozvoja vidieka.
Tento proces sa žiaľ realizuje podľa projektu nacionalizujúceho, nespoločného a diskriminujúceho nastavenia SPP, ktorý sa predtým pri rozširovaní EU nikdy neuplatňoval. Pred šiestimi rokmi, napríklad, predstavil Viedenský inštitút pre ekonomické porovnávanie cieľ rozšírenia ako nasledovný biznis – postupné obsadenie trhu v NČŠ potravinami zo štátov pôvodnej pätnástky aspoň vo výške jednej tretiny a znehodnotené farmy v NČŠ skupovať lacno zahraničnými investormi. Tento duálny, pre NČŠ diskriminujúci, systém uplatňovania SPP treba neodkladne eliminovať a nahradiť, aj preto že sa nenaplnili podmienky ktorými bol odôvodňovaný, – teda obavou o mohutný dovoz lacných potravín z NČŠ do štátov pôvodnej pätnástky.. V skutočnosti, sa naopak dovozy potravín do NČŠ zo štátov EU pätnástky zvýšili o desiatky percent. Taktiež dôvod že poľnohospodári NČŠ by mali pri rovnakých podporách neúmerne vysoké príjmy oproti ostatným občanom je neopodstatnený, lebo ich skutočné príjmy nedosahujú ani trojštvrtinovú priemernú úroveň miezd v týchto štátoch. O hlbokom prepade medzi skutočnou a potrebnou jednoduchou reprodukciou výrobných fondov ani nehovoriac.
Výzva pre SPP v tomto smere je preto jednoznačná. Z nevyužívaných rozpočtových financií SPP, v prvom kroku, dvojnásobne posilniť revitalizáciu hospodárstiev NČŠ v I. osi rozvoja vidieka a postupne takúto podporu navyšovať. Až 30 percentné rozdiely medzi nárokmi a platbami v agrárnom rozpočte EU , ale aj doteraz miliardové nečerpanie agrárneho rozpočtu, sú jednoznačným dôkazom potenciálnych možností promptného riešenia tohto neblahého stavu. Týmto by sa aspoň čiastočne eliminoval negatívne dôsledky neokoloniálneho charakteru prístupových zmlúv a súčasnej SPP. Je dôvodné očakávať, že väčšina NČŠ bude podporovať takú zmenu SPP po roku 2013, ktorá sa bude jednotne aplikovať pre všetkých farmárov v EÚ, bez historického princípu, pri rovnakej podpore na jednotku plochy vo všetkých štátoch EU rovnako. Štáty V-4 sa musia postaviť na čelo spoločného, intenzívneho tlaku všetkých zainteresovaných NČŠ na presadenie týchto oprávnených nárokov.
Bez revitalizácie poľnohospodárstva v NČŠ nemôže EU splniť svoje miléniové záväzky ale zároveň podmínováva svoju potravinovú bezpečnosť. Poľnohospodári EÚ potrebujú spojiť svoje sily pre úspešný zápas na globálnom trhu, namiesto vzájomného boja o administratívne stanovené, trh deformujúce podmienky vzájomnej súťaže.

Ing. Peter Baco PhD.

Anglická verzia:

Five agrarian mistakes of the EU,
– five appeals for a reform of The Common Agricultural Policy of the EU /CAP/

The intensifying sequence of global crises is not accidental. “Smooth” economic increase in the last decades was the central argument for trivialisation of warning signals encouraging open discussion, permanent reflection and correction of mechanisms of financial, economic policies, including agricultural policy. Food crisis, energetic crisis, financial crisis and consequent economic recession punish us for our previous laxness and thus they head towards “mega-domino day”.
Within the wide scale of opinions on further overall global development, there is an increase in justified worries about the possibility that the depth of the overall crisis might result in a crisis, or even a collapse, of global food safety. Impacts would be fatal – gradual price increase, speculations and overall lack of supply in the food market. The global millennium development goal of decreasing the number of the starving by 50 per cent until 2015 is not being fulfilled, but, on the other hand, in reality an increase to one billion of starving in the world is assumed. The food crisis is thus deepening.
The world conference FAO – UN came to a conclusion that the homeostatic market principles alone are not sufficient for guaranteeing the necessary nutrition for the humanity. Achieving the required double increase in food production in the following decades will be possible only in case of a better organisation of this process.
Crises are always harsh, but they may accelerate solutions previously laid aside.
In the continuity of previous requests for system revaluation of CAP mechanisms, even more urgently in this critical situation, the EU has to reform CAP principally. Not only the evaluation of gradual reforms and the partial corrections in the ongoing medical inspection as per CAP are in question. Issues, which could have been acceptable under harmonic conditions, might turn out to be fatal mistakes under critical conditions. The most acute reasons for change are – increasing volatility of agrarian markers, high production costs of farms in the EU, underestimation of the role of agriculture, non-systematic organisation of CAP and dissociation of agriculture in the NMC.
l/ Increasing volatility of agrarian markets.
Instruments of the current CAP are not primarily targeted at stabilisation of naturally instable agricultural markets. The agricultural markets are instable naturally, but also as a result of human influence factors such as financial speculations, technical and bio-energetic utilisation of the biomass, particularly in the current fluctuating financial and energetic markets. Even the story from the Bible about seven fat and seven thin cows speaks about the eternal need as well as the possibilities of effective elimination of this natural volatility.
The task of the agricultural policy cannot lie only in the consequential elimination of the impacts of the crisis ex post, just as in previous CAP reforms. This is pertinently documented also through the example from the 30s of the previous century, when the American President Roosevelt, despite non-compliance with the American Constitution, took stabilisation measures for organisation of the agrarian market, which has also significantly influenced the halt of the greatest world economic crisis.
The objective purpose and the primary task of the agrarian policy is to provide for the primary need of the humanity, stable supply with food, avoiding crises ex ante. Creation and utilisation of essential food reserves are the fundamental element of the overall organisation of the agrarian market, which should face the risks of instable agrarian markets.
CAP reforms and their evaluation must be seen from this point of view, and the elimination of instable agrarian markets should be prioritised as the most significant task of our CAP.
2/ High production costs of farms in the EU.
The current CAP is mistaken about overproduction of food in the EU. The inability to sell agrarian products of the EU in the global market was caused by our high prices and not by the physical inability of the global market to absorb these products. As a result of these faulty conclusions, the instruments of CAP were oriented towards measures protecting non-competition systems of economic management, instead of focusing on support of measures leading to world prices. The fictive freedom, which ensures the farmers a good life even if they decide to stop production in case they would not be able to sell their products, means subsidisation of non-production in reality.
It is therefore necessary to redirect the instruments of CAP from support of non-production and shift them primarily towards measures ensuring global competitiveness, mainly through matching the world prices, but also with regard to quality and marketing.
3/ Underestimation of the role of agriculture.
The CAP reforms reflect a faulty opinion that the meaning of agriculture in society is in decline. This is a mistake resulting from the so-called “new position of agriculture in rural politics,” presented by OECD. The goal is replaced by resources here. Agriculture is not an instrument of rural politics, but a prosperous agriculture is the goal of rural politics. The idea of a functioning countryside along a bankrupting agriculture is nonsense. This principle is not challenged by the fact that the size of suburban rural areas is increasing either.
In the EU documents, decreasing share of the agricultural sector in GDP is being unreasonably emphasised. Even the decrease in the number of workers and in the number of farms is presented as a sign of the decline of the agrarian sector, while, on the other hand, this serves as evidence of a positive increase in production and concentration of production factors. Therefore, in 20 years, the agrarian costs of the EU decreased from the 80 per cent share in the total EU budget to only a half. Even the difference between demands and payments in the agrarian budget of the EU is planned at as much as 30 per cent for the next year.
The ensuring of the nutrition for the population has to be presented to the public as a complex with internal dynamics of proportions between production, procession and services. From purely an economic point of view, agriculture is, as a complex, the largest sector of the EU, with a 13 per cent share in GDP / considering 11 per cent share by the automotive industry and 9 per cent share by the chemical industry/. At the same time, the 15 per cent employment rate within this complex needs to be considered. As for the functions of agriculture interesting for the public, except for production, we can also witness a speculative undervaluation of the financially hardly measured but irreplaceable functions of agriculture.
The challenge for CAP lies therefore in negotiating and enforcing the position of the agricultural sectors within the society as irreplaceable and unique, permanently prior, as well as in enforcing special attention for the deserving sector.
4/ Non-systematic organisation of CAP.
CAP is not systematically organised, since it is not institutionalised. The presidency of the Council of the European Union, which rotates every six years, is not able to guarantee leadership required for such a common project, very difficult in terms of organisation. This results in complete absence of long-term visions, prognoses, programmes, common projects and the entire system of long-term planning. Leadership is based on the ability to predict, which is, however, missing in the case of CAP. CAP is not applied in single states cohesively, but its nationalisation is deepening.
The challenge for CAP is therefore to change the EU organs into an institutionalised forum for long-term planning of development of agriculture and countryside in the EU, which would follow up long-term development agrarian plans such as the Millennium Project World Federation of UN Associations.
5/ Dissociation of agriculture in new member countries of the EU /NMC/.
The discriminating character of the accession treaties signed with new member countries discredits their position within CAP, having devastating effects on their agriculture and countryside. The historical principle of setting the right for direct support for farmers in the NMC has been counted according to the reference period for those years, which were the years of the largest decline in agriculture as a result of the transformation in the NMC. In addition to this, from such a reduced basis, the NMC could only claim 25 per cent of the right for support from the EU budgets in the first year. In reality, for most of the farmers in the NMC, this did not even provide for 15 per cent of the direct support, compared to the farmers in EU-15. In the same way, the set low production quotas, the application of the principle of cross fulfilling in the NMC yet before these countries would be able to adjust to this system due to the help from the EU support systems, as well as the early modulation and further steps resulting from the reforms and medical inspections, are causing grounded worries of total disruption of most countryside regions in the NMC. If we would not be able to secure prosperous agriculture in the agrarian regions, support for the countryside development would be losing its sense, too.
This process is unfortunately realised according to the project of the nationalising, non-common and discriminating setting of CAP, which was never applied before during the enlargement of the EU. Six years ago, for instance, the Vienna Institute for International Economic Studies presented the goal of enlargement as the following business – gradual occupation of the market in the NMC with food from countries of the former EU – 15 of at least one third and cheap purchasing of devaluated farms in the NMC by foreign investors. This dual, for the NMC also discriminating, system of applying CAP should be eliminated as soon as possible and replaced, also because of the fact that the conditions through which it was justified were not satisfied, – that is through worries of vast imports of cheap food from the NMC to the former EU – 15 countries. On the other hand, in reality the imports of food from the former EU – 15 states to the NMC increased by tens of per cent. The reason that the farmers in the NMC would have disproportionately high incomes in comparison to other citizens is not grounded either, since their real incomes do not even reach three thirds of the average income levels in these states. Not speaking about the deep difference between real and necessary simple reproduction of production funds.
The challenge for CAP is thus clear. In the first year, double the revitalisation of economies of the NMC in the first development axis through the non-utilised budget finances of CAP, and gradually increase this kind of support. As much as 30 per cent differences between claims and payments in the agrarian budget of the EU as well as previous non-utilisation of the agrarian budget serves as clear evidence of potential possibilities of a prompt solution to this unfortunate state. This way the negative effects of the non-colonial character of the accession treaties and the current CAP would be at least partially eliminated. It is reasonable to assume that most of the NMC will support such change for CAP after 2013, which will be applied uniformly for all farmers in the EU, without any historical principle, with the same support per unit of land in all EU member countries equally. The V – 4 countries have to be at the head of the exertion of common intensive pressure of all involved NMC with the aim to claim these justified rights.
Without the revitalisation of the agriculture in the NMC, the EU cannot meet its millennium plans, but, at the same time, undermines its food safety. The farmers of the EU need to combine their forces in order to be successful in the fight in the global market, instead of fighting against each other with the aim of winning administratively set, market-deforming conditions of mutual competition.

Ing. Peter Baco PhD.

Komentáre