Peter Baco, poslanec Európskeho parlamentu. Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne, 29. 3. 2006

“Agrárna politika Slovenskej republiky v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie”

Dámy a páni, ďakujem pánovi dekanovi Mečárovi za možnosť prezentovať Vám svoje názory na agrárnu politiku SR a EÚ tu na akademickej pôde našej Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka. Našej univerzity si dovolím povedať preto, že som od vedenia univerzity pred niekoľkými rokmi bol ocenený za osobnú zásluhu o jej vznik.

Priznám sa, že pri príprave na dnešné stretnutie som mal aj trocha trému, lebo človek doma nikdy nie je prorokom, ale najväčší problém som mal najmä s tým, ako zvládnuť vo vymedzenom čase túto zložitú problematiku. Uznávam, že téma agrárna politika sa môže zdať priamo nezainteresovaným osobám fádna a azda aj nudná. Obrátil som sa preto o pomoc na Vašich vrstovníkov z môjho tímu. Traja z nich sú v Bruseli a jeden v Štrasburgu a dve z nich sú tu aj dnes prítomné. Sú to Ing. Monika Lacová, absolventka TU a teraz stážistka Európskeho parlamentu (EP) a moja sekretárka a študentka TU Eva Gažiová. Teda poprosil som vašich vrstovníkov, aby mi sformulovali otázky na dnešnú tému, aby povedali čo ich na tejto téme najviac zaujíma, a na ktoré otázky by prednostne chceli počuť odpoveď. Ak sa Vám prednáška nebude pozdávať, tak aspoň viete, na koho sa treba obrátiť.

Tieto ich otázky som zoradil do troch blokov:
A. Podstata agrárnej politiky
B. Agrárna politika EÚ a SR
C. Perspektívy Spoločnej agrárnej politiky (SAP)

Postupne sa vynasnažím na tieto otázky otvorene a priamo odpovedať aj za podpory ilustrujúcich príkladov. Bol by som rád, keby ste to aj vy pochopili ako výzvu na predloženie Vašich otázok pre vzájomnú diskusiu.

Do úvodného bloku A. Podstata agrárnej politiky som zaradil otázky, ktoré boli najčastejšie:
– Aká je aktuálna atmosféra v orgánoch EÚ po neschválení ústavy?
– Nebolo by prospešnejšie viacej financovať vedu, výskum a školstvo ako dotovať poľnohospodárstvo?
– Prečo sa stále slovenskí poľnohospodári domáhajú vyšších dotácií?
– Kto, kedy a prečo vlastne vymyslel systém dotácií v poľnohospodárstve?
– Kedy a prečo sa začali aplikovať a používať súčasné veľmi zložité nástroje agrárnej politiky?
– V koho záujme a v čí prospech dotácie v poľnohospodárstve vlastne sú?

Keďže otázky všeobecného charakteru o situácii v orgánoch EÚ boli dosť naliehavé, pred vlastnou témou o agrárnej politike sa pokúsim zaujať stručné stanovisko k aktuálnej nálade v orgánoch EÚ. Musím povedať, že situácia je dosť rozpačitá, názory sa trieštia.
Napríklad prezident NSR – najsilnejšieho členského štátu, vo svojom vystúpení počas marcového plenárneho zasadnutia EP s ľútosťou konštatoval, že po neúspechu v EÚ pri projekte ústavnej zmluvy pre Európu, sa orgány EÚ nedohodli na ďalšom efektívnom postupe. Podľa neho si orgány EÚ preto zobrali čas na premyslenie, ale jemu sa zdá, že je to skôr čas na nemyslenie, a vyzval všetkých ku konkrétnym činom. Svoje rozpaky sa snažil zjemniť odvolaním sa na ambície príslušníkov Vašej generácie, ktorí vyjadrujú odhodlanie budovať integrovanejšiu EÚ. Ide konkrétne o “Drážďanskú deklaráciu”, ktorú spísali študenti programu Sokrates na nedávnom stretnutí. Mňa na tejto deklarácii okrem iného zaujal aj ich návrh na zníženie dotácií do agrosektoru. Domnievam sa že je to výsledok zjednodušovania širokého problému agrárneho trhu len na dotácie, čo sa stalo šlágrom viacerých európskych médií. Pritom u našich najväčších konkurentov, USA, je agrárna otázka prezentovaná celkom opačne. Preto som aj túto tému zaradil hneď na úvod môjho vystúpenia. Kontakt na spomínané Drážďanské podujatie nájdete, v prípade záujmu, ako prílohu tejto prednášky na mojej web stránke.

Ja osobne aktuálnu situáciu vidím tak, že v orgánoch EÚ prevláda opatrný optimizmus. Opatrný preto, lebo sa nedarí plniť veľké predsavzatia, ako sú už spomínaná Zmluva o ústave pre Európu, Lisabonská stratégia, pakt stability a objavujú sa ďalšie nezhody spomaľujúce napredovanie EÚ. Optimizmus preto, lebo globalizujúci svet vystavil Európe objektívne objednávku na hlbšiu integráciu a Európa sa v tomto záujme nakoniec vždy dohodla. Všeobecne sa predpokladá a ja tomu verím, že sebecké kalkulácie veľkých štátov sa podarí prekonať a EÚ sa posunie od veľkolepých vyhlásení a formalizmu k riešeniu konkrétnych výziev smerujúcich k posilneniu Európy ako celku, ale aj v prospech jej členov. Osobne sa o to ako europoslanec snažím a napríklad som predložil ako jediný pozmeňujúci návrh k “Zmluve o ústave” pre zreálnenie jej všeobecnej podoby, ktorá sa aj ukazuje v dnešnej podobe ako problematická.

K otázkam o poľnohospodárskych dotáciách potvrdzujem, že silnejú hlasy volajúce po ďalšej zásadnej zmene, ktorá by znamenala zníženie finančnej a administratívnej náročnosti a k zlepšeniu konkurencieschopnosti Spoločnej agrárnej politiky EÚ (SAP). Dokonca sa šíri falošný mýtus, že keby sa nedotovalo poľnohospodárstvo, bolo by dostatok peňazí na vedu, výskum, školstvo a zdravotníctvo, či na spoločné riešenie energetiky, dopravných sietí a pod. Že je to slepá ulička, na ktorú sa nedá spoliehať, môžete posúdiť sami. Veď dotácie do poľnohospodárstva predstavujú tretinu rozpočtu EÚ. Rozpočet EÚ tvoria členské štáty jednopercentným príspevkom z hrubého domáceho produktu (HDP). Reálne sa jedná teda o tretinu z jedného percenta z HDP členských štátov. Takže, aby sme získali finančné prostriedky na ročné financovanie problémov, o ktorých sa hovorí, museli by sme šetriť celé dotácie pre poľnohospodárstvo viac než desať rokov. Takéto zjednodušené riešenie iných problémov na úkor poľnohospodárstva, na rovinu povedané, neexistuje.

Na otázku o agrodotáciách v SR odpovedám, že slovenskí poľnohospodári sa dožadujú rovnakých dotácií a rovnakého uplatňovania dotačnej politiky na Slovensku, aká sa uplatňuje v ostatných štátoch EÚ. V podstate sa nesťažujú preto že majú málo dotácií, ale že ich konkurenti majú oveľa vyššie dotácie. Vôbec by im nevadilo, keby sa všade dotácie zredukovali, hoci aj o polovicu keby sa tým dosiahlo ich vyrovnanie medzi štátmi EÚ. Opodstatnenosť tejto požiadavky je zrejmá z grafu, ukazujúceho niekoľkonásobne väčšiu podporu farmárov EÚ 15, ako v nových členských štátoch. K tomu treba dodať, že v prístupovej zmluve si novo pristupujúce krajiny vyjednali čiastočnú možnosť doplniť tieto dotácie z národných rozpočtov. Toto aj napr. Česká republika naplno využíva, ale Slovensko nie. Teda administratívnymi nástrojmi sú konkurenti slovenských poľnohospodárov z iných štátov finančne zvýhodnení, čo netrhovo znižuje našu konkurencieschopnosť a podporuje expanziu zahraničných agroproduktov na slovenský trh. Teda slovenskí agrárnici sa domáhajú dorovnania dotácií do výšky svojich konkurentov, lebo Slovensko nevie dosiahnuť u konkurentov ich zníženie na úroveň SR.

Na otázku počiatkov dotácií poľnohospodárom odpovedá ten historický fakt, že odkedy sa človek zaoberal aktívne získavaním a skladovaním potravín, už odvtedy existovali rôzne formy celospoločenskej ochrany a podpory tejto činnosti. Najlepšie to možno demonštruje dobre známy a pre akademickú úroveň možno až príliš jednoduchý biblický príklad. Egyptský faraón požiadal Jozefa, aby mu vysvetlil sen so siedmymi tučnými a siedmymi chudými kravami. Jozef mu odpovedal, že sedem tučných kráv znamená sedem úrodných rokov a sedem chudých kráv znamená sedem neúrodných rokov. Faraón následne vyzval roľníkov aby pestovali viac obilia počas úrodných rokov, zaručil im výkup tohto obilia za dobré ceny, zabezpečil vybudovanie skladov, organizáciu a fungovanie celého agrárneho trhu. Mnohí z Vás poznajú tento príbeh až do konca. Egypt sa hospodársky a kultúrne rozvíjal aj v časoch neúrod a iné národy bez neorganizovaného trhu a bez zásob vymierali na hladomor a viedli zničujúce vojny o potraviny. Historickým faktom naozaj je, že pre hladomory vyhynuli celé etniká.

Ako vidno aj z tohto príkladu organizovanie agrárneho trhu je potrebné, lebo je prirodzene značne nestabilný. Jeho prirodzená nestabilita vyplýva zo spontánnej diverzity prírody ako takej. Ide o produkciu „pod holým nebom“, naplno podliehajúcim vplyvom nepredvídateľne sa meniaceho počasia, neočakávaným epidémiám škodcov a chorôb, ak nehovorím o prírodných katastrofách. Organizovanie a teda aj dotačné podporovanie stabilizácie potravinového trhu znamená elimináciu jeho prirodzenej nestability. To je hlavný zmysel dotácií ako súčasti celej organizácie trhu potravín. Je v prvom rade v záujme spotrebiteľov a bolo a je aj dnes významným vnútroštátnym politickým nástrojom. O tom je agrárna politika. Žiadne politické záujmy sa nedajú úspešne presadzovať v hladujúcej spoločnosti. V prosperujúcich a perspektívnych spoločnostiach je preto agrárna politika prioritnou oblasťou záujmu politikov. Až na poslednom mieste tejto politiky býva blahobyt poľnohospodárov.

Aj novodobé systémy agrárnej politiky sa dajú najlepšie pochopiť na príklade. V roku 1932, počas celosvetovej hospodárskej krízy, americký prezident T. Roosevelt vydal oľnohospodársky zákon. Najvyšší súd mu ho zakázal uplatniť pretože narúšal, podľa verdiktu súdu, voľný trh a slobodu podnikania. K zavedeniu tohto zákona do života ho však viedol nielen politický záujem o plynulé zásobovanie obyvateľov potravinami a predchádzanie hladovým nepokojom, ale nútili ho k tomu aj bankári, ktorým neboli farmári schopní splácať úvery a nútili ho k tom aj priemyselníci, pretože farmári nemali za čo kupovať stroje a iné vstupy. Zastavovalo sa financovanie celého biznisu, zdraželi úvery, krachovali obchody a burza. Na základe aplikácie tohto zákona farmári zintenzívnili produkciu, lebo im štát garantoval odbyt a cenu. Výsledok bol ten, že farmári mohli splácať bankám úvery, peniaze sa začali otáčať, úroky klesali, nestabilný potravinový trh a trh dodávateľov farmárskych potrieb začal fungovať. Je to zrejmé aj z aktuálneho grafu. Konečný výsledok bol ten, že v USA v priebehu päťdesiatych rokov sa znížila reálna cena potravín desať násobne, čiže z 50% na 10%. To znamená, že keď občan vynaložil zo svojho platu na potraviny 50 % , po polstoročí dotovaného agrárneho trhu to bolo iba 10 %. Teda z organizovaného a dotovaného agrárneho trhu profituje mnohonásobne viac spotrebiteľ potravín a dodávateľské odvetvia ako samotní producenti potravín. V konečnom dôsledku teda poľnohospodárske dotácie idú spotrebiteľom a nie poľnohospodárom. Jednoznačne platí, že nikde tak dobre a výnosne štát neinvestuje peniaze daňových poplatníkov, ako práve do stabilizácie trhu potravín.

Treba ale tiež priznať, že postupne sa inštrumentárium na riešenie nestability potravinových trhov rozšírilo do neopodstatnene zbyrokratizovaných rozmerov. Najmä ekonomicky silné krajiny začali uplatňovať clá, exportné podpory, dovozné a výrobné kvóty, cenové a necenové opatrenia, príplatky, účelové dotácie, prémie, záväzné regulatiny a iné trh narušujúce nástroje v nebývalom a neodôvodniteľnom rozsahu.

Podporné, ochranárske a iné nástroje realizácie agrárnych politík štátov boli a sú aj dnes tiež významným nástrojom riešenia mocensko – politických zápasov aj medzi štátmi, inak povedané tiež nástrojom bezpečnosti štátu. V tomto kontexte môžeme chápať aj povojnové agrárne politiky európskeho spoločenstva a socialistického bloku v období studenej vojny, vrátane Československa. Ich hlavným cieľom bolo zabezpečiť dostatok potravín z domácich zdrojov a zastabilizovať nezávislosť plynulého zásobovania potravín na ich dovoze zo zahraničia.

Do bloku B. Agrárna politika EÚ a SR som preto zaradil nasledovné otázky Vašich kolegov:
– Aké boli ciele a realizácia Spoločnej agrárnej politiky (SAP)?
– Môžeme SAP hodnotiť kladne?
– Čo je podstata reforiem SAP?
– Neboli administratívne nástroje a výsledky zabezpečovania SAP vlastne podobné nástrojom plánovaného hospodárstva za socializmu?
– Je pravdou, že farmári EÚ z obavy pred našou konkurenciou odmietali rozšírenie EÚ?
– Čo spôsobilo úpadok slovenského poľnohospodárstva po roku 1989?
– Aký je dnešný stav reformy SAP?

O špecifikáciách poľnohospodárstva a o riešení nedostatkového a celkovo nestabilného potravinového trhu v rámci Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) hovorili už v roku 1957 Rímske zmluvy.
Šesť krajín spoločenstva muselo na začiatku 60. rokov okrem nedostatku potravín riešiť aj problém vyľudňovania vidieka, ktorý mohol nedostatok poľnohospodárskej produkcie ešte prehĺbiť. Spoločenstvo malo nedostatok prakticky všetkých poľnohospodárskych výrobkov, pričom krajiny prechádzali fázou silného hospodárskeho rastu a zvyšovania kúpnej sily obyvateľstva. Poľnohospodári v takejto situácii získali podporu prostredníctvom vyšších garantovaných predajných cien, rôznych prémií, dávok a náhrad. Od roku 1960 teda celú oblasť výroby a agrárneho obchodu regulujú pravidlá ucelenej Spoločnej agrárnej politiky EÚ (SAP) (CAP – Common Agricultural Policy). Je to najsilnejšia spoločná hospodárska politika EÚ čo do objemu finančnej angažovanosti rozpočtu EÚ, ale aj pokiaľ ide o rozsah a záväznosť používaných regulačných nástrojov. Najviac sa odlišuje od iných politík EÚ tým, že členské krajiny nemohli samostatne prijímať žiadne regulácie agrárneho trhu, ale len tie a presne tie, o ktorých sa spoločne dohodlo v Bruseli.

Ciele SAP:
Stabilizovať trhy
Zabezpečiť riadne zásobovanie
Zvýšiť produktivitu poľnohospodárstva
Zabezpečiť dodávky spotrebiteľom za primerané ceny
Zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov
Schopným farmám zabezpečiť podobné príjmy ako zamestnancom v priemysle
Pre väčšinu poľnohospodárskych sektorov vypracovať systém dotácií opierajúci sa o:
Intervenčný nákup nadbytočných výrobkov
Ochranné dovozné clá
Podpora výrobkov pri vývoze na svetové trhy

Na dosiahnutie cieľov SAP sa používalo veľmi široké regulačné inštrumentárium.
Od roku 1968 sa v spoločenstve zaviedli spoločné ceny poľnohospodárskych produktov. Keďže boli určené na základe najvyššej národnej ceny v rámci spoločenstva, výsledné ceny sa v priemere zvýšili a presiahli ceny na svetovom trhu. Z toho dôvodu musel byť jednotný poľnohospodársky trh chránený voči dovozom lacných poľnohospodárskych komodít zo zahraničia, preto na tento účel boli uvaľované vysoké dovozné clá a dovozné kvóty.

Zatiaľ čo na začiatku 60. rokov malo EHS problémy so sebestačnosťou v zásobovaní potravinami, na konci 60. rokov sa aj vďaka spoločnej poľnohospodárskej politike podarilo tento problém vyriešiť. O ďalších desať rokov sa už spoločenstvo stalo významným vývozcom agroproduktov. Vďaka nástrojom spoločnej poľnohospodárskej politiky dynamicky rástla domáca produkcia, zatiaľ čo sa dopyt nasýtil. Výsledkom bola zvýšená exportná výkonnosť poľnohospodárskeho sektora, čo však postupne finančne veľmi zaťažovalo rozpočet SAP. Vyvážali sa najmä mliečne produkty, obilie, hovädzie mäso a cukor. Spoločenstvo sa stalo druhou najväčšou mocnosťou vo vývoze poľnohospodárskych výrobkov za USA. Orientácia podporného systému na rozsah poľnohospodárskej produkcie podporovala jej ďalší nárast. Prebytok tlačil reálne ceny komodít smerom dole, čo zvyšovalo náklady na vyrovnávanie smerom ku garantovaným cenám. Zvyšovanie výkonu agrosektora malo v konečnom dôsledku negatívny vplyv aj na životné prostredie.
V priebehu dvadsiatich rokov od vzniku SAP sa zásadne zmenila situácia v európskom poľnohospodárstve. Nový stav vyústil do nevyhnutnosti reformovania SAP.

Teda odpoveď na otázku o splnení úlohy SAP je, že pôvodné ciele SAP sa podarilo naplniť dostatkom potravín, stabilizáciou agrárneho trhu a farmárskej komunity. Na druhej strane sa však nebral ohľad na nákladovosť a životné prostredie, čo znamenalo stratu globálnej konkurencieschopnosti v cenách, konflikt s pravidlami svetového obchodu (WTO) a s požiadavkami ochrany prírody.

Prvou zásadnou reakciou na tento stav bolo zavedenie kvóty na produkciu mlieka v roku 1984. Systém stanovenia kvóty je založený na tom, že producent do výšky produkcie má garantovaný odbyt za garantované ceny. Pokiaľ produkcia danej komodity prekročí maximálnu povolenú hranicu určenú v kvóte, okamžite sa znižujú vyrovnávacie platby, čiže odbytové ceny sú výrazne nižšie – pod výrobné náklady. Tento mechanizmus agrosektor motivoval, aby produkoval len do úrovne kvótovanej hranice. Rast výroby sa zastavil, ale znižovanie nadprodukcie potravín sa darilo iba čiastočne, čo ilustruje nasledujúci graf.

Zásadný reformný program SAP bol schválený v roku 1992 na základe odporúčaní Komisára Európskeho spoločenstva (ES) pre poľnohospodárstvo Mac Sharryho a jeho jadrom bolo zníženie cenovej podpory. Na základe týchto opatrení sa znížili intervenčné ceny pre všetky obilniny (pšenica, jačmeň, ovos a raž) o 36 % v priebehu trojročného prechodného obdobia (1993 – 1995). Farmári boli odškodnení za pokles vo výnosoch rozsiahlymi kompenzáciami. Ďalej boli obmedzené územia na pestovanie obilia a zvedené neobrábanie 15 % pôdy (známe ako Set aside). Vďaka týmto krokom došlo k výraznému poklesu ceny obilnín. SAP a jej reforma bola v tomto období ovplyvnená aj prebiehajúcimi rokovaniami v rámci Uruguajského kola Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT). Spoločenstvo bolo vystavené tlaku spojených štátov, ktoré požadovali zásadné zmeny v SAP, ako súčasť výsledku multilaterálneho kola obchodných rokovaní. Výsledky potvrdené v záverečnom akte Uruguajského kola GATT boli najmä: – 36 % redukcia v hodnote exportných subvencií v priebehu 6 rokov,
– 21 % redukcia hodnoty subvencovaných exportov v priebehu 6 rokov,
– 20 % redukcia domácej podpory.

Ďalšou etapou reformovania nákladného poľnohospodárskeho systému bolo prijatie Agendy 2000, ktorá bola súčasne rozpočtom EÚ na roky 2000 až 2006. Jej cieľom je zvýšenie konkurenčnej schopnosti európskeho poľnohospodárstva, ktoré sa má realizovať najmä prostredníctvom znižovania garantovaných cien jednotlivých komodít. Vytváral sa teda tlak na farmárov znižovať náklady. Či už ide o hovädzie mäso, mlieko alebo obilniny, poľnohospodári sú za nižšie garantované ceny odškodnení prostredníctvom priamych platieb na hektár. Okrem snahy znížiť ceny poľnohospodárskej produkcie EÚ je cieľom Agendy 2000 vyhovieť subvenčným limitom WTO.
Taktiež bolo potrebné zohľadniť závery Göteborgského summitu, ktorý požadoval zohľadnenie pôsobenia SAP na životné prostredie a na udržateľný hospodársky rozvoj. Multifunkčné poľnohospodárstvo sa stáva podstatnou zásadou reformných krokov.

Podľa tohto summitu spoločná organizácia agrárneho trhu má slúžiť výlučne ako záchranná sieť pre európskych poľnohospodárov, keď agrosektor sa má orientovať na také produkty, ktoré si žiadajú spotrebitelia na trhu a nie na tie, ktoré určia úradníci v Bruseli. Potravinová bezpečnosť musí byť plne zakomponovaná do spoločnej politiky a že výška priamych platieb musí naďalej zabezpečovať primeranú životnú úroveň pre európskych farmárov.

Najvýznamnejšie opatrenie je postupné odstránenie prepojenia finančných príspevkov zo spoločného európskeho rozpočtu na objem produkcie, výmeru jednotlivých pestovaných plodín alebo počet chovaných zvierat. Presun v štruktúre dotácií je ilustrovaný na grafe vývoj výdavkov. Farmy dostali priame subvencie na hektáre obrábanej pôdy, ktoré boli vypočítané na základe výšky podpory v predchádzajúcich rokoch, pričom nezáležalo na objeme a druhu poľnohospodárskej produkcie, ktorú by vykonávali. Neviazanie priamych platieb na výšku produkcie je známe ako decoupeling. Toto umožňuje farmárom úplnú flexibilitu pri rozhodovaní sa o druhu a výške svojej produkcie. Cieľom takéhoto kroku je tiež presun podpory zameranej na produkciu smerom k dotáciám zameraným na producenta. Tým sa zvýšil aj prirodzený vplyv trhového mechanizmu a subvencie dostali menší vplyv na obchod, čo je v súlade so zámermi liberalizácie obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami, ktoré presadzuje aj Svetová obchodná organizácia.

Okrem toho, reforma počíta aj s prísnejším uplatňovaním štandardov týkajúcich sa potravinovej bezpečnosti, ochrany životného prostredia, zdravia zvierat a vhodného zaobchádzania s nimi, ako aj bezpečnosti pri práci. Z tejto myšlienky sa rozvinula zásada známa ako krížová zhoda (Cross compliance) na základe ktorej môžu priame platby dostať len farmári ktorí splnili podmienky stanovené v normách. To je aj jeden z dôvodov posilňovania agendy rozvoja vidieka.

No a teraz najťažšia otázka. Priznám sa, že vyčerpávajúcu odpoveď na otázku komparácie zbyrokratizovanej SAP so socialistickou poľnohospodárskou politikou Československa nie som schopný vyčerpávajúco, v rozsahu niekoľkých minút, poskytnúť. Dovoľte mi preto poukázať iba na niektoré kľúčové aspekty.

Ciele oboch politík boli veľmi podobné. Agrárne politiky EÚ aj Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) (teda aj Československa) plnili v prvom rade mocensko – politickú funkciu. Mali zabezpečiť dostatok potravín na trhu bez závislosti na dovozoch potravín od svojich politických rivalov čiže potravinovú sebestačnosť. Toto nakoniec aj agrárna politika Československa plnila. Slovensko na konci socializmu dosahovalo potravinovú sebestačnosť takmer 100 %. Keďže potravinová sebestačnosť sa vyjadrovala finančne ako pomer medzi dovozom a vývozom všetkých potravín v tomto výsledku sú zahrnuté dovozy potravín ktoré sa nepestujú v našom zemepisnom pásme ako sú káva, citrusy a pod. Ich dovoz sa financoval najmä zo zdrojov získaných z exportu u nás vyrábaných agroproduktov mierneho pásma.
Prirovnanie by zniesli aj bilančné – plánovacie metódy a administratívne nástroje uplatňované u oboch rivalov.

Úplne opačný bol však spôsob presadzovania cieľov a uplatnenia nástrojov týchto politík. Zatiaľ čo v rámci SAP regulačné nástroje motivovali účastníkov potravinového trhu k dobrovoľnému plneniu cieľov, nástroje socialistickej regulácie zaväzovali účastníkov trhu k povinnosti plniť centrálne rozpísané úlohy. Teda na strane SAP išlo o dobrovoľnú odozvu podnikateľov na reguláciu z ktorej finančne profitovali, na druhej strane išlo o zákonnú povinnosť násilne vynucovanú (kontingenty) plniť úlohy štátneho plánu, často aj v neprospech podnikateľských subjektov.

Veľkým problémom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) aj v Československu, bola izolovanosť od svetového vedecko-technického pokroku (VTP) v hmotnej i poznatkovej podobe vzhľadom na rôzne devízové systémy a rôzne formy uplatňovaného embarga.

Vrchol násilne vynucovaného plnenia cieľov v socializme bolo násilné kolektivizovanie pôdy a iného majetku roľníkom. Hoci individuálne vlastníctvo pôdy nezaniklo, ľudia si nemohli realizovať vlastnícke právo. Toto si však žiada samostatnú a veľmi širokú analýzu.
Vysoké rozdiely boli napr. aj v používaní cla ako nástroja ochrany domáceho trhu. Kým v rámci SAP bolo treba uplatňovať aj koľko sto násobné clá na ochranu pred dovozmi, v socialistických krajinách clá mali menší význam. Socialistická propaganda to aj intenzívne využívala. Bolo to však preto, lebo v socialistickom plánovanom hospodárstve sa nakupovalo zo zahraničia na základe tzv. centrálne bilancovaného devízového prísľubu. To znamenalo, že do výšky takéhoto prísľubu sa dali realizovať dovozy napr. v parite 8 Kčs za jeden USD a mimo devízový prísľub bola parita 32 Kčs/USD, teda 4x viac. Tým sa vlastne znemožnilo dovážať progresívne potreby pre poľnohospodárstvo s inovačnou potenciou vyššieho radu.

Veľkovýrobné podmienky socialistického poľnohospodárstva a postupná demokratizácia štátneho plánovania a posilňovanie funkcie trhu, však znamenali taký významný faktor pre rast a efektívnosť, že pri páde socializmu v roku 1989 sa socialistické poľnohospodárstvo výrazne priblížilo k úrovni dosahovanej v rámci poľnohospodárstva SAP. Napríklad, hoci suma podpôr socialistického poľnohospodárstva zaostávala za podporami v rámci SAP v roku 1989 Slovensko dosahovalo úrodu 5,4 t/ha pšenice a poľnohospodári hospodáriaci v rámci SAP dosiahli 5,6 t/ ha pšenice. Veľkovýrobné podmienky hospodárenia v štátoch strednej a východnej Európy (SVE) vnímali aj štáty EÚ ako našu konkurenčnú výhodu a so značným rešpektom. Potvrdzuje to aj nasledovná tabuľka o agrárnych cenách.

Na otázku čo spôsobilo úpadok slovenského poľnohospodárstva po roku 1989 som už vlastne hovoril aj doteraz. Bol som v tom období ako riaditeľ odboru „vrchný plánovač“ Ministerstva poľnohospodárstva, ďalej predseda družstva a spoluzakladateľ Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) a jej aktivista, organizátor doteraz najväčšieho aj úspešného štrajku poľnohospodárov v roku 1992 a od pol roku 1992 minister poľnohospodárstva. Dovolím si preto zainteresovane poukázať na fakt, že pre pripravované rozšírenie EÚ o krajiny strednej a východnej Európy bolo najväčšou prekážkou fungujúce, veľkovýrobné poľnohospodárstvo u nás. Odhadovalo sa, že jeho rastový produkčný a proefektívnostný potenciál je okolo 15% v priebehu niekoľko rokov. Samozrejme, pokiaľ by sa aj u nás bola uplatňovala SAP. To by znamenalo zo SR export nadprodukcie potravín. Takúto konkurenciu farmári hospodáriaci v SAP odmietli.

Dá sa povedať, že poľnohospodárstvo SR muselo byť obetované na oltár prijatia SR do EÚ, teda organizovali sa kroky pre jeho deštrukciu a stratu rastového potenciálu. Uvediem len tri parametre ako príklad – Suma úhrad nákladov poľnohospodárov dotáciami sa v SR znížila zo 41 % na 13 % (pritom v EÚ vzrástla zo 43 % na 56 %).– Z večera do rána sa zrušila väčšina nástrojov organizácie agrárneho trhu, zvýšili sa dovozy, znížila sa domáca spotreba z dôvodov rastu cien a poklesu kúpyschopnosti. Hrubá poľnohospodárska produkcia (HPP) sa znížila až o 38 % hneď v prvých rokoch transformácie socialistického poľnohospodárstva na trhové podmienky. Ziskové odvetvie poľnohospodárstva padlo do hlbokej straty na roky, bez možnosti dostatočného financovania čo len jednoduchej reprodukcie. Je to ilustrované aj na nasledujúcom grafe.

Čiže tzv. neschopnosť socialistických poľnohospodárov adaptovať sa na trhové podmienky bola vlastne cielenou prípravou nášho poľnohospodárstva pre vstup do EÚ 15, s tým cieľom, aby v krajinách SVE minimálne tretinu trhov potravín mohli obsadiť prebytočné potraviny z EÚ. Čiže tento konkurenčný zápas, ktorý EÚ nevedela zvládnuť trhovými ani administratívnymi netrhovými nástrojmi, nakoniec vyhrala prostredníctvom politicko-ideologických a mocenských nástrojov. Platila negociačná zásada medzi EÚ a pristupujúcimi štátmi, že ak sa nedohodneme, buď prijmete naše podmienky, alebo Vás neprijmeme do EÚ.

Ďalším dôvodom porevolučného úpadku poľnohospodárstva bol vnútorný politicko-ideologický vplyv, významnej časti politického spektra, za každú cenu v SR byť proti socialistickej družstevnej veľkovýrobe, čoby úspešného reliktu socializmu. Samozrejme, že faktorov deštrukcie poľnohospodárstva po roku 1989 bolo viacej. Niektoré budú ale musieť vyhodnotiť až historici.

Úplne otvorene o presadzovaní záujmov EÚ 15 u nás napríklad hovorí pán Zdeněk Lukas z Viedenského inštitútu pre ekonomické porovnávanie, z ktorého prednášky uvádzam dva obrázky, tak ako ich prezentoval. „Prášky na spanie“ dokumentujú predstavy EÚ 15 o zámere zredukovať výrobu a oslabiť agrárnu ekonomiku v pristupujúcich štátoch. Citujem ho. „Pre štáty EÚ 15 bolo rozšírenie biznis, na ktorom išli zarobiť, a na ktorom aj zarobili. Je len vecou pristupujúcich štátov samých, ak sa k tomu stavali inak.“

Takže Slovensko vstúpilo v roku 2004 do SAP EÚ v agrosektore veľmi slabé a naviac s tým, že prijalo diskriminujúce postavenie pri vstupe do EÚ dopredu na celé desaťročné prechodné obdobie. Diskriminácia sa uplatňuje hlavne v priamych platbách a to dvojakým spôsobom (ako som už v úvode uviedol na grafe). Je to jednak tým, že priame platby sa vypočítavali na základe skutočných úrod obilnín v referenčnom období 2000 – 2002. V tomto období úrody boli v EÚ 6 t/ha a na Slovensku 4 t/ha. Čiže ten kto mal 6 t úrodu (EÚ 15) dostáva 400 EUR na 1 ha priamych platieb a Slovensko s úrodou 4 t dostane 240 EUR. Nespravodlivosť a diskriminácia je v (EÚ) stanovenom referenčnom období. Keď sme mali skoro rovnakú podporu v SR ako v EÚ, v roku 1989, vtedy sme aj mali aj rovnaké úrody. Ale referenčné obdobie 2000 – 2002 predstavuje roky, keď poľnohospodárstvo v EÚ bolo na vrchole rozvoja, s najvyššou historickou podporou a slovenské poľnohospodárstvo bolo na najnižšej úrovni v dôsledku mnohonásobných reštrikcií. No a táto diskriminácia sa stupňuje v tom, že z takéhoto zníženého nároku sa nám priznalo len 25 % pre 1. rok, t. j. 60 EUR s postupným navyšovaním ročne o 5 %.
Rapídny rast dovozov potravín do SR a budovanie SR ako surovinovej a odbytovej bázy za 2 roky členstva v EÚ je zrejmý z nasledovnej tabuľky:

Pozitívne možno v agrosektore SR pri vstupe do EÚ hodnotiť zvládnutie náročnej bruselskej administratívy, tak na úrovni štátnej správy ako aj na podnikateľskej úrovni. Obavy vlády, že poľnohospodári túto administratívu nezvládnu sa ukázali neopodstatnené, naopak v rezorte pôdohospodárstva bol tento proces zvládnutý najlepšie. Predvstupová pomoc, štrukturálne fondy a SAPARD poskytli finančnú pomoc v rozsahu ktorú rezortný žiadatelia vyčerpali v predstihu. Po funkčnej stránke sa však ukázalo že podpory sú nedostatočné a idú mimo ciele a predovšetkým tým, čo vedia dobre úradovať. V konečnom dôsledku prehĺbili regionálnu rozdielnosť a neprispeli preukazne k rastu konkurencieschopnosti agrosektoru.

V bloku C. Perspektívy agrárnych politík, Vám poskytnem niekoľko informácií ako odpoveď na otázky o budúcnosti SAP:

– Aká je finančná perspektíva pre SAP na roky 2007 – 2013?
– Ako budú pokračovať reformy SAP v novom rozpočtovom období?
– Aký vývoj sa predpokladá v SAP po roku 2014?
– Aké výhody a riziká z toho vyplývajú pre SR?
– Je možné presadiť perspektívne záujmy slovenských poľnohospodárov v rámci SAP?

Pokiaľ ide o ďalšiu perspektívu SAP, z hľadiska strednodobého v rokoch 2007 – 2013 je situácia dosť jasná. Úplne iná situácia je však po roku 2014, kde zatiaľ žiadny orgán EÚ sa ani nepokúsil o definovanie a parametrizovanie agrárneho prostredia EÚ.
Podľa môjho názoru, obdobie 2007 – 2013 bude v SAP charakteristické predovšetkým:
znižovaním rozpočtových výdajov na SAP,
financovaním rozvoja vidieka zo samostatného fondu,
dokončením a monitoringom reformy SAP,
plnením záverov prebiehajúceho rokovania vo WTO.

Z grafu je jednoznačne jasné medziročné znižovanie priamych podpôr poľnohospodárstva. Pokiaľ ide o podpory rozvoja vidieka, oproti návrhu komisie a oproti pôvodným predvstupovým prísľubom sa podpora vidieka, určená predovšetkým pre nové členské štáty, značne zredukovala. Naviac, z týchto prostriedkov sa budú financovať aj podpory v Rumunsku a Bulharsku po ich vstupe.
Pre SR by mal tento rozpočet postupne zmierniť diskrimináciu v priamych platbách, o ktorých som hovoril v predchádzajúcej časti.

Aby sme však mohli agrárnu politiku EÚ naďalej označovať za spoločnú, nemala by pokračovať diskriminácia čo by si však vyžadovalo pre SR úroveň priamych platieb asi o 200 mil. EUR
vyššiu. Vtedy by to bolo v súlade s princípom jednotného uplatňovania SAP vo všetkých členských štátoch EÚ rovnako.
Táto pozitívna perspektíva rastu priamej podpory sa zároveň spája od roku 2009 s prechodom od priamej platby na jeden ha, na jednotnú platbu na farmu. Čiže súčet doterajších priamych platieb na obrábanú pôdu a jednotlivé komodity by sa vyplácal súhrnnou sumou pre farmu ako celok. V roku 2013 by sa podľa tohto návrhu výška priamych platieb na farmu mala pohybovať v prepočte nad 7 500 Sk/ha.
V kontinuite reforiem SAP, základným cieľom je pobádať farmárov k tomu, aby robili len to, čo je pre nich efektívne, čím sa vedia presadiť na trhu. Prípadne ak to čo vyrobia nedokážu so ziskom predať nemajú to vyrábať. Túto podporu dostanú aj keď nebudú produkovať pre trh, ale musí to byť v súlade so zásadami krížovej zhody o dodržiavaní ekologických noriem. Zároveň však s prechodom na jednotnú platbu na farmu sa ide uplatniť v SR ďalší záväzný nástroj znižovania nadprodukcie potravín EÚ a to je danie pôdy do kľudu vo výmere 10 % pôdy (set aside). Podľa Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva (VÚEPP) by to mohlo spolu znamenať ďalšie zníženie poľnohospodárskej produkcie približne o 15 %. Do akej miery Slovensko využije možnosť viazania priamych platieb na priamu podporu komodít (napr. na bahnice, dojčiace kravy) by sme sa mali dozvedieť v najbližších dňoch. Mám obavy aby SR zasa nenadbiehala záujmom EU 15. Nebudem predbiehať udalosti a aj Vy budete, v prípade záujmu, vedieť o tomto podrobnosti. Ministerstvo chystá v regiónoch informačnú kampaň, kde chce o zámeroch v pôsobení SAP na Slovensku v rokoch 2007 – 2013 informovať. Osobitnú pozornosť majú venovať práve prechodu na jednotnú platbu na farmu. Je paradoxné, že ministerstvo ani mne, ktorý mám pomôcť presadzovať záujmy SR v Európskom parlamente (EP) nechce doteraz sprístupniť informácie o svojich zámeroch, ktoré by mali byť verejne prístupné a verejne diskutované.

Pokiaľ ide o ďalšie zmeny v SAP, treba povedať, že orgány EÚ sa zhodujú v tom, že by sa v nasledujúcom rozpočtovom období mal vytvoriť predovšetkým priestor pre tvorivé dokončenie reformy z 2003 a „urodenie“ pôsobnosti reforiem. Je to reakcia na neochotu poľnohospodárov EÚ pokračovať ďalej v práci v strese v neustále sa meniacich podmienkach reformovanej SAP. Teda nemali by sa diať žiadne veľké zmeny. Mala by sa zrealizovať nedávno uzatvorená reforma cukru. Mala by sa tiež dopracovať a uviesť do života reforma poslednej nereformovanej komodity, ktorou je víno. Koncepčne sa spracúvajú oblasti využitia plodín pre nepotravinárske účely, využitie biomasy pre energetiku, ekologické poľnohospodárstvo a širší eko nástup u biotechnológií. Riešia sa spoločné otázky rizík agropodnikania, špecialít na trhu a pod. Uvažuje sa aj s vyššou záväznosťou opatrení EÚ pre realizáciu takýchto koncepcií, ktoré mali doteraz zväčša len indikatívny charakter. O znižovaní administratívnej náročnosti sa uvažuje zatiaľ len v deklaratívnej podobe i keď určitý pokrok je už dnes zjavný.

Dôležitou informáciou je, že od roku 2008 sa má začať monitorovanie a vyhodnocovanie dopadov súčasnej reformy. Následne na to, by sa mala v rokoch 2011 – 2012 uzatvoriť otázka čo ďalej so SAP v EÚ a o jej podobe na roky 2014 – 2021.
Významnou novotou je financovanie rozvoja vidieka (RV) v rámci SAP aj v podmienkach SR. Zdôraznenie rozvoja vidieka ako samostatne financovanej oblasti SAP je určite významným krokom pre podpory multifunkčnosti reformovanej SAP.
Ďalej nasleduje rámcová štruktúra podpory z novovytvoreného fondu rozvoja vidieka SR.

Rámec podpory Programu rozvoja vidieka SR zo samostatného fondu RV

Na roky 2007 – 2013 je predpoklad prerozdelenia finančných prostriedkov ročne 8 mld. Sk/rok, oproti 8,9 mld. Sk/v roku 2006 PRV + SOP. Ciele:
•Os 1 – 20 % – zvýšiť konkurencieschopnosť investovaním do modernizácie a do ľudí
•Os 2 – 63 % – zlepšiť životné prostredie, najmä znevýhodnené oblasti
•Os 3 – 12,5 % – celkové zlepšenie života na vidieku
•Os 4 – 2,5 % – Líder – komunitná spolupráca
•TA – 2 %

Práve v týchto dňoch prebieha (aspoň by mala prebiehať) verejná diskusia o návrhu „Národného strategického plánu rozvoja vidieka pre obdobie 2007 – 2013“. Tento návrh vypracovalo MP SR a je to verejne prístupný dokument. V júni by sa mal tento „vydiskutovaný„ dokument predložiť na schválenie Európskej komisii (EK). Do konca tohto roku by sa mali dopracovať následné kroky potrebné k realizácii od roku 2007.

K otázke vývoja SAP po roku 2014 som už v úvode tohto bloku o perspektívach SAP povedal, že orgány EÚ sa touto otázkou nezaoberajú. Ako občan EÚ predpokladám a myslím, že aj Vy by ste prirodzene očakávali, že orgány EÚ by mali plniť aj svoju programovú rolu a že majú dlhodobú predstavu ako by malo alebo mohlo poľnohospodárstvo a vidiek vyzerať o niekoľko desaťročí. Akokoľvek by sa to mohlo zdať neuveriteľné, ale neexistujú v tomto smere žiadne práce a ani sa na dokumentoch dlhodobej perspektívy poľnohospodárstva a vidieka v EÚ po roku 2014 nepracuje. Môžem Vám to dokumentovať, na odpovedi pani komisárky Böel, ktorú mi dala na položenú otázku na túto tému na plenárnom zasadnutí EP.

Odpoveď Európskej komisárky Mariann Fischer Boelovej na otázku poslanca EP Petra Bacu o dlhodobej Agrárnej vízii v horizonte 2030:

„Komisia zastáva názor, že konkurencieschopnosť, zosúladenie záujmov občanov a sociálna rovnováha zostávajú aj v budúcnosti hlavnými cieľmi európskeho modelu rozvoja poľnohospodárstva a vidieka, ktorý vychádza z hospodárskej, ekologickej a sociálnej trvalej udržateľnosti.“

– Bez parametrov, bez nástrojov, len rámcová filozofia
– Členské štáty taja svoje zámery
– Rada má len prvkové, často protichodné názory členov
– Rozhodnú silné štáty, WTO a nacionalizácia
– 2008 – 2009 monitoring súčasnej reformy a zhodnotenie
– 2010 – 2012 – návrhy na zmeny SAP
– Od r. 2014 nová SAP – bez priamych platieb?

Môžeme preto len hádať, čo urobia silné štáty ako Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko so SAP po roku 2014. Je veľmi pravdepodobné, že sa dohodnú vo väčšej či menšej miere na tzv. nacionalizácii SAP. Určité prvky nacionalizácie sa už uplatňujú aj dnes. Nakoniec, a to už som podrobnejšie rozviedol v úvode svojej prednášky, že pre novo vstupujúce krajiny v roku 2004 EÚ odsúhlasila len 25 % – nú výšku počiatočných dotácií z celkovo napočítaného nároku. Čiže spoločná agrárna politika zostala spoločná len pre štáty EÚ 15. Zároveň im však umožnila v tejto výške dorovnať priame platby z národného (nacionálneho) rozpočtu. Keďže v bohatších štátoch EÚ narastá neochota platiť farmárom nových chudobných krajín dotácie, začína sa už aj verejne hovoriť o tom, že by sa mali ďalej znížiť národné príspevky do spoločného rozpočtu EÚ a tieto neodvedené príspevky by jednotlivé štáty použili priamo na podporu svojho poľnohospodárstva. Samozrejme to by znamenalo, že chudobné, štáty ako je aj Slovensko, by svojich poľnohospodárov mohli podporiť len v zlomkovom objeme, čo by viedlo ku skonkurovaniu slovenského poľnohospodárstva zahraničnými vysoko dotovaným agropodnikateľmi. Ak by nacionalizácia agrárnej politiky nemala mať takýto dopad (čo by sme samozrejme nechceli), potom by vlastne muselo dôjsť k zrušeniu SAP a v zmysle spoločného agrárneho trhu a k uplatneniu regulačných obchodných nástrojov WTO, vrátane opätovného zavedenia ciel. Zásadné rozhodnutie k nacionalizácii SAP sa však pravdepodobne urobí až pred skončením nasledujúceho rozpočtového obdobia.

Ďalšia otvorená otázka, ktorá v kľúčovej miere ovplyvní vývoj SAP po roku 2014 je neurčitý a ťažko predpovedateľný výsledok prebiehajúceho rokovania vo WTO. Tento výsledok môže byť známy o niekoľko týždňov, ale s väčšou pravdepodobnosťou bude známy do konca tohto roku. Pri rokovaniach vo WTO platí zásada, že pokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Takže predbežný pokrok v rokovaniach k dnešnému dňu môžeme brať len ako námet na špekulovanie o možných alternatívach dohody, prípadne nedohody. Všetci hovoria o potrebe slobodnejšieho trhu, o odstraňovaní trh kaziacich bariér, pričom zisk jedného znamená stratu pre iných. Preto je možná aj nedohoda.
Dvaja najväčší hráči USA a EÚ v tejto hre presadzujú protichodné riešenia. Kým EÚ, prostredníctvom SAP, znižuje nadprodukciu a navrhuje preto zrušiť exportné podpory, USA na druhej strane predpokladajú zvyšovať produkciu a chceli by rozvíjať širokú škálu exportných podpôr. USA otvorene hovoria o využívaní exportu potravín na presadzovanie svojich politických zámerov v rôznych častiach sveta. V politických záujmoch vo svete však EÚ podporuje Američanov. Na tento politický záujem napríklad využívajú aj skrytý exportný nástroj, ktorým je Svetový potravinový program, EÚ ho žiada započítať do sústavy trh narušujúcich agrárnych podpôr USA. Pokiaľ ide o dotácie farmárom, tak zasa USA navrhujú ich zníženie, lebo ich výrobné náklady sú oproti EÚ až o 50 % nižšie. No a zároveň žiadajú, aby sa aj priame platby na 1 ha, či na farmu používané v EÚ započítavali do balíka trh narušujúcich nástrojov, teda by sa mali zrušiť, resp. výrazne zredukovať. Samozrejme je tu i veľa ďalších záujmov napr. rozvojového sveta, obchodné záujmy iných odvetví a vzájomné podmieňovanie sa jednotlivých záujmov.

Keďže sme povinní uvažovať aj za horizont roku 2020, treba tiež vziať do úvahy názory prognostikov o stále ťažšej predvídateľnosti riešenia civilizačných vzťahov a dynamizácii globálnych trhov aj vzhľadom na nových lídrov (BRIC – Brazília, Rusko, India, Čína). Sily sa preskupujú aj do nových globálnych zoskupení (AEC – Ázijská ekonomická kooperácia).

Aké výhody a riziká z toho vyplývajú pre Slovensko? Už som spomenul pozitívnu stránku významného narastania objemu priamych dotácií pre naše poľnohospodárstvo. Tak isto som spomenul našu konkurenčnú výhodu vyplývajúcu z existujúcich veľkých podnikov a s tým súvisiacu potenciálnu výhodu nižších výrobných nákladov. Toto by sme premenili na reálnu konkurenčnú výhodu oveľa viac, ak sa presadí silnejšie pôsobenie prirodzených trhových síl a menšie trh narušujúce opatrenia. Teda postupné riešenia otvorených otázok smerom k trhu by mohli byť na náš prospech.
Veľkým rizikom pre slovenské poľnohospodárstvo je vysoká diskriminácia SR v podporách, o ktorých som hovoril a neochota vlády využiť v prístupovej zmluve vynegociovaný priestor pre slovenských poľnohospodárov. Osobne vidím až osudové riziko v rapídnom úpadku vidieckej ekonomiky ako dôsledku tejto diskriminácie a ďalšieho znižovania sumy peňazí operujúcej na vidieku, v ďalšej deštrukcii agrárno výrobno-technickej základne a v deštrukcii verejnej infraštruktúry vidieka.
Stále otvorenejšie sa začína uvažovať s možnosťou čiastočného až úplného zníženia priamych platieb po roku 2014. Je to možná varianta pri presadení zásadnej redukcie finančnej podpory SAP. Veľké, možno najväčšie riziko je v tom, že súčasný system priamej podpory vedie poľnohospodárov k znižovaniu produkcie, čo ale oslabuje celkovú agrárnu ekonomiku a vedie k úpadku výrobnej základne a vidieckej infraštruktúry. Prakticky to znamená že tí poľnohospodári, ktorí si zlikvidujú teraz výrobu, ju potom nebudú schopní obnoviť a ekonomicky úplne prepadnú. Peniaze z priamych platieb už nedostanú a z realizácie produkcie ich nebudú schopní nahradiť lebo nebudú mať s čím a ako. Teda najväčší konkurenčný zápas v SAP prebehne medzi štátmi v tom, kto si aký objem produkcie obháji. Slovenská agrárna politika musí preto prioritne reagovať zachovaním finálnej produkcie potravín. Osobitne to platí pre znevýhodnené výrobné podmienky a najchudobnejšie agrárne regióny, kde sa rozdiel v úpadku ekonomiky najviac prehlbuje.

Opäť pripomeniem, že vágnymi formami stimulovania neprodukcie bez väzby na ekonomickú aktivitu, čo je zámer priamych platieb sa zo Slovenska stáva producent lacných surovín (kŕmne obilie) a dovozca hotových výrobkov (mäsové a mliečne výrobky). Pritom domáce spracovanie týchto surovín by znamenalo ich viac než 10 – násobné zhodnotenie a priamo úmerne aj zvýšenie ekonomickej sily upadajúcich vidieckych regionov.
Slovensko má prírodný potenciál na výrobu potravín pre 10 miliónov obyvateľov, ktorý v súčasnosti využíva iba na 40 %.
Veľké riziko je v bagatelizovaní týchto negatívnych tendencií a v zámernom znevažovaní úlohy poľnohospodárstva v ekonomike a v bagatelizovaní role vidieka v spoločnosti. Slovensko nevyrieši problém zaostávajúćich vidieckych regiónov ak nedokáže posilniť vidiecku ekonomiku, resp. vyrieši tento problém do takej miery, do akej miery sa mu podarí posilňovať vidiecku ekonomiku.
Z analýzy mimovládnej organizácie Vidiecky parlament na Slovensku vyplýva, že len tam kde prosperujú agropodnikatelia, tam sa rozvíja aj vidiek a tam, kde oni krachujú , krachuje aj celý vidiek. Veľkou výzvou pre nás je možnosť získania až 100 tisíc pracovných miest využitím slovenského poľnohospodárstva a lesného potenciálu na spracovanie, poľnohospodárstva a lesnej suroviny do finálnej podoby.

Najväčším politickým problémom je uvedomiť si, v slovenskej spoločnosti realitu, že nielen akt rozšírenia EÚ je biznis (ako som už z argumentoval), ale aj celá EÚ je v prvom rade biznis. Jedno percento HDP, ktoré štáty sústreďujú do rozpočtu EÚ, slúži nielen na vzájomnú solidaritu, ale aj na konkurenciu. A ostatných 99 % HDP predstavuje silu jednotlivých národných ekonomík, ktoré medzi sebou naplno súťažia.
Či je možné presadiť perspektívne záujmy slovenského poľnohospodárstva v rámci SAP? Vždy sa treba o to snažiť, ale k tomu je potrebné v prvom rade sa na týchto záujmoch v spoločnosti dohodnúť. Predkladám Vám môj návrh pod názvom Aktuálne námety.

Aktuálne námety
1. Na podnikateľskej úrovni realizovať komplexné pôdohospodárske rozvojové programy zamerané na znižovanie nákladov, rast kvality a dravý marketing.
2. Stimulovať programy podporujúce rast vidieckej ekonomiky a zamestnanosti ako sú ŽV, zelenina, ovocie, víno a rast kvality (najmä zdravotnú nezávadnosť).
3. V plnom rozsahu využiť priestor prístupovej zmluvy pre posilnenie vidieckej ekonomiky
4. Zabezpečiť prípravu ľudí, vzdelávanie, informačné a poradenské služby pre Brusel, Bratislavu a vidiek vo vzájomnej koordinácii.
5. Rozvinúť osobitný systém podpory revitalizujúcich podnikov a agropodnikateľov v extrémnych podmienkach (podobne ako začínajúci farmári v EÚ – 15).
6. Aktuálnu agrárnu politiku a vidiecke národné záujmy Slovenska prepojiť na dlhodobú prognózu SR v priestore EÚ.
7. Prijať agrárnu a vidiecku doktrínu Slovenska na princípe spoločenského konsenzu. (napr. Nórsko) – PO VOĽBÁCH – diskusia.

Dámy a páni, EÚ je jedinečná. Na svete neexistuje štruktúra s podobnými inštitúciami. Určite nie je ideálna, má veľa problémov aj rozporov a nevyužitých príležitostí. EÚ sa hľadá. Mier sa stal pre nás Európanov samozrejmosťou. Ide o to, aby sme problémy v EÚ pomohli formulovať ako výzvy a premenili na nové príležitosti. Je len na nás, či dokážeme efektívnymi formami dostatočne efektívne presadzovať ciele slovenskej prosperity v súlade s posilňovaním celej únie.

Ďakujem Vám za pozornosť.

Komentáre