(Farmár; 05/2009; 29/01/2009;)

V minulom vydaní sme priniesli prvú časť analýzy, v ktorej europoslanec Peter Baco hodnotil súčasný stav Spoločnej poľnohospodárskej politiky únie a upozorňoval na najvypuklejšie problémy agrosektora.
Patrí k nim aj reálna hrozba potravinovej krízy.

Už diskusia v rámci zdravotnej kontroly Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) ukazuje, že členské štáty sa vo svojich stanoviskách voči možným ďalším reformným krokom značne rozchádzajú.
Vývoj na svetových trhoch v poslednom období (tzv. potravinová kríza) poskytol živnú pôdu tak pre konzervatívne, ako aj pre liberálne prístupy.
Napríklad rast dopytu po niektorých agrárnych komoditách a s ním súvisiaci cenový rast zlepšil konkurenčnú pozíciu európskych výrobcov. A uľahčil argumentáciu pre odstraňovanie opatrení podpory trhu. Situácia trhu súčasne poskytla dôvod pre oživenie témy potravinovej bezpečnosti, čo podporilo konzervatívne stanoviská. Tie volajú po produkčne orientovanej podpore, ochrane domáceho trhu a podobne. Dokument francúzskeho predsedníctva k neformálnej rade v Annecy otvorene vyzýva k návratu k pôvodným hodnotám SPP, čím možno rozumieť návrat k metódam regulácie trhu a ochrany pred vonkajšou konkurenciou.
Tiež sa nastoľuje argumentácia v prospech priamych platieb ako kompenzácie európskych poľnohospodárov za to, že vyrábajú s vyššími štandardmi hygieny, kvality a zdravotnej neškodnosti potravín, ako ich konkurenti v tretích krajinách.
Je odôvodnené predpokladať, že vývoj situácie bude mať dopad na pôvodné obchodné zámery Európskej únie.
Globálna intenzifikácia poľnohospodárstva sa javí pre budúcnosť ako jednoznačná výzva. Samozrejme, že na nej môže profitovať aj EÚ, ale musí vyrábať za svetové ceny. Zjednodušene povedané – efektívna intenzifikácia.
Päť agrárnych omylov Európskej únie znamená päť výziev pre reformu Spoločnej poľnohospodárskej politiky. V kontinuite doterajších požiadaviek na systémové prehodnotenie mechanizmov SPP, o to naliehavejšie v tejto krízovej situácii, musí spoločenstvo principiálne zreformovať Spoločnú poľnohospodársku politiku. Ako najakútnejšie dôvody pre zmeny sa ukazujú:

rastúca volatilita (kolísavosť) agrárnych trhov,

vysoké výrobné náklady fariem v EÚ,

podceňovanie úlohy pôdohospodárstva,

nesystémová organizácia SPP,

rozklad poľnohospodárstva v nových

členských štátoch.

Omyl prvý

Rastúca volatilita agrárnych trhov: Nástroje súčasnej SPP nie sú prioritne cielené na stabilizáciu prirodzene nestabilných agrárnych trhov. Agrárne trhy sú nestabilné od prírody, ale aj v dôsledku ľudských vplyvov, ako sú finančné špekulácie, technické a bioenergetické využitie biomasy, osobitne na súčasných, rozkolísaných finančných a energetických trhoch.
Už biblický príbeh o siedmich tučných a siedmich chudých kravách hovorí o večnej potrebe, ale aj o možnostiach efektívnej eliminácie tejto prirodzenej kolísavosti – volatility.
Úlohou poľnohospodárskej politiky nemôže byť len následné eliminovanie dôsledkov kríz
– ex post, ako sa to robí v reformách SPP doteraz.
Objektívnym zmyslom a prvotnou úlohou agrárnej politiky je zabezpečovať primárnu potrebu ľudstva, stabilné zásobovanie potravinami, predchádzanie krízam. Tvorba a používanie nevyhnutných zásob potravín tvoria podstatnú zložku celkovej organizácie agrárneho trhu, ktorý má čeliť rizikám nestabilných agrárnych trhov. Reformy SPP a ich hodnotenie musíme vidieť v tomto svetle a priorizovať elimináciu nestabilných agrárnych trhov ako najvýznamnejšiu úlohu našej SPP.

Omyl druhý

Vysoké výrobné náklady fariem v EÚ: Súčasná SPP zotrváva v omyle o nadprodukcii potravín v spoločenstve. Nepredajnosť agrárnych produktov únie na globálnom trhu predsa spôsobili naše vysoké ceny a nie fyzická neschopnosť globálneho trhu absorbovať nadprodukciu EÚ. Fiktívna sloboda, podporami zaručujúca farmárom dobrý život, aj keď sa rozhodnú, že radšej nebudú vyrábať nič, ak by to nevedeli predať, znamená v skutočnosti dotovanie nevýroby.
Je preto potrebné nástroje SPP presmerovať z podpory nevýroby prioritne na opatrenia zabezpečujúce globálnu konkurencieschopnosť, predovšetkým vyrovnaním sa svetovým cenám, ale aj v kvalite a marketingu.

Omyl tretí

Podceňovanie úlohy pôdohospodárstva: Reformy SPP odrážajú názor, že význam pôdohospodárstva v spoločnosti klesá. Je to omyl vyplývajúci z takzvaného nového postavenia poľnohospodárstva vo vidieckej politike, ktoré prezentuje OECD. Zamieňa sa tu cieľ s prostriedkami. Pôdohospodárstvo nie je predsa nástrojom vidieckej politiky, ale prosperujúce pôdohospodárstvo je cieľom vidieckej politiky. Predstava fungujúceho vidieka pri krachujúcom poľnohospodárstve je nezmyselná.
Neopodstatnene sa v dokumentoch EÚ zdôrazňuje klesajúci podiel agrárneho sektora na hrubom domácom produkte. Dokonca aj znižovanie počtu pracovníkov a znižovanie počtu fariem sa prezentujú ako znaky upadania agrárneho odvetvia. Pritom ide naopak o dôkaz pozitívneho rastu produktivity a koncentrácie výrobných faktorov. Za dvadsať rokov sa preto agrárne výdavky EÚ znížili z 80-percentného podielu na celkovom rozpočte EÚ iba na polovicu. Dokonca sa rozdiel medzi nárokmi a platbami v agrárnom rozpočte EÚ plánuje až na 30 percent.
Zabezpečovanie výživy obyvateľstva musíme verejnosti predstavovať ako komplex s vnútornou dynamikou proporcií medzi prvovýrobou, spracovaním a službami. Pôdohospodárstvo ako komplex je najväčším rezortom s 13-percentným podielom na hrubom domácom produkte (pri 11 percentách automobilového priemyslu a 9 percentách chemického priemyslu). Zároveň ide aj o 15-percentnú zamestnanosť v tomto komplexe. Z hľadiska mimoprodukčných funkcií pôdohospodárstva vo verejnom záujme sme taktiež svedkami špekulatívneho nedoceňovania týchto jeho finančne ťažko merateľných, pritom však nenahraditeľných funkcií.
Výzvou pre SPP je preto vyargumentovať a presadiť v spoločnosti pozíciu pôdohospodárstva ako rezortu, ktorý je nenahraditeľný, jedinečný, trvalo prioritný. Rezortu, ktorý si zasluhuje výnimočnú pozornosť.

Omyl štvrtý

Nesystémová organizácia SPP: SPP nie je systémovo organizovaná, pretože nie je inštitucionalizovaná.
Po polrokoch sa meniace predsedníctvo v Rade EÚ nie je schopné zabezpečiť líderstvo, ktoré si takýto spoločný, organizačne veľmi zložitý projekt vyžaduje.
Dôsledkom je úplná absencia dlhodobých vízií, prognóz, programov, spoločných projektov a celej sústavy dlhodobého plánovania pôdohospodárstva.
Výzvou pre SPP je preto vytvoriť z orgánov EÚ pre začiatok – aspoň pre riešenie tohto problému
– inštitucionalizované fórum pre dlhodobé plánovanie rozvoja pôdohospodárstva a vidieka v EÚ.

Omyl piaty

Rozklad poľnohospodárstva v nových členských štátoch EÚ: Diskriminačný charakter prístupových zmlúv s novými členskými štátmi dehonestuje ich postavenie v rámci SPP, a má zničujúce dopady na ich poľnohospodárstvo a vidiek. V skutočnosti pre väčšinu farmárov v nových členských štátoch nezabezpečovalo ani 15 percent priamej podpory, oproti farmárom EÚ – 15, teda zo starých krajín. Ak nedokážeme udržať v agrárnych regiónoch prosperujúce pôdohospodárstvo, tak stráca zmysel aj podpora rozvoja vidieka.
V roku 2004 napríklad predstavil Viedenský inštitút pre ekonomické porovnávanie cieľ rozšírenia ako nasledovný biznis – postupné obsadenie trhu v nových členských štátoch potravinami zo štátov pôvodnej pätnástky aspoň vo výške jednej tretiny a znehodnotené farmy u nováčikov skupovať lacno zahraničnými investormi. Tento duálny, pre nových členov diskriminujúci, systém uplatňovania SPP treba neodkladne eliminovať a nahradiť aj preto, že sa nenaplnili podmienky, ktorými bol oficiálne odôvodňovaný – teda obavou o mohutný dovoz lacných potravín do štátov pôvodnej pätnástky.
Výzva pre SPP v tomto smere je preto jednoznačná.
Z nevyužívaných rozpočtových financií SPP v prvom kroku zásadne posilniť revitalizáciu hospodárstiev nových členských štátov v I. osi rozvoja vidieka a postupne takúto podporu navyšovať.
Bez revitalizácie poľnohospodárstva v nových členských štátoch nemôže EÚ splniť svoje miléniové záväzky – znížiť počet hladujúcich a chudobných. Zároveň však podmínováva svoju potravinovú bezpečnosť.
Poľnohospodári EÚ potrebujú spojiť svoje sily pre úspešný zápas na globálnom trhu, namiesto vzájomného boja o administratívne stanovené, trh deformujúce podmienky vzájomnej súťaže.

V čom vstup SR do EÚ pomohol slovenskému poľnohospodárstvu

zvýšila sa celková podpora do poľnohospodárstva v porovnaní s jej úrovňou pred vstupom (využívaním dotácií v rámci SPP) a dosiahla sa garantovaná výška priamych platieb z EÚ v zmysle prístupovej zmluvy,

stransparentnila sa podporná politika, čomu predchádzalo vytvorenie inštitucionálnych opatrení v oblasti administrovania platieb (PPA) a prispôsobenia sa podnikov požiadavkám hygienických, fytosanitárnych opatrení a blaha (welfare) zvierat,

zlepšila sa ekonomická situácia – zvýšili sa dôchodky poľnohospodárskych podnikov, zvýšila sa produktivita práce, i keď často na úkor redukcie pracovných síl,

posilnila sa bonita poľnohospodárskych podnikov vo vzťahu k bankovej sfére, čím sa

zvýšila dostupnosť úverov,

vytvorili sa predpoklady k nárastu konkurencieschopnosti,

rozšíril sa trh – zrušili sa colné bariéry a rozšíril sa trh v rámci EÚ, a tým obchodovateľné možnosti pre vstup na jednotný trh s poľnohospodárskymi komoditami,

vytvorila sa možnosť predaja obilia za intervenčné ceny (v prvých rokoch),

väčší dôraz sa položil na rozvoj a podporu vidieka, čím sa vytvorili predpoklady na rozvoj a oživenie vidieka, čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov,

zvýšila sa ochrana pred dovozmi z tretích krajín,

zvýšili sa investičné stimuly,

vytvorili sa predpoklady pre zvýšenie kvality a bezpečnosť potravín (systém riadenia podľa ISO 22 000, prijatie integrovaného orgánu potravinového dozoru v intenciách EÚ, zriadenie rýchleho výstražného systému pre potraviny SR),

rozšírili sa možnosti odborného poradenstva,

skvalitnilo sa podnikateľské prostredie, dôraz sa položil na životné prostredie.

Negatíva vstupu SR do EÚ

diskriminácia slovenských poľnohospodárov
– rozdielna úroveň podpôr medzi pôvodnými a pristupujúcimi krajinami,

uplatnenie nevhodného referenčného obdobia (charakteristického úpadkom produkcie),

zvýšenie dovozu poľnohospodárskych produktov (čo sa odrazilo v znížení produkčnej výkonnosti poľnohospodárstva), čím sa nepriamo zvonku diktujú štrukturálne zmeny,

motivácia farmárov k nevýrobe,

pokles celkovej zamestnanosti (začína sa využívať práca na dohodu, živnosť), pokles poľnohospodárskej produkcie, pokles počtov hospodárskych zvierat,

zhoršovanie salda zahraničného obchodu,

vplyv politiky obchodných reťazcov na ceny poľnohospodárov a spotrebiteľov,

vylúčenie pôdy z poľnohospodárskej výroby (set-aside),

nástup trendu obmedzovania trhových regulačných opatrení (najmä v poslednom roku, intervenčné nákupy, produkčné kvóty a exportné opatrenia).

Peter BACO – europoslanec

Peter Baco (63) pracoval ako zootechnik štátneho majetku a poľnohospodárskeho družstva. Neskôr pôsobil ako predseda Jednotného roľníckeho družstva v Nemšovej.
Od roku 1986 pracoval na ministerstve poľnohospodárstva a výživy, v rokoch 1990 až 1992 sa vrátil do Nemšovej.
V rokoch 1992 až 1998 bol ministrom pôdohospodárstva.
V súčasnosti úspešne pôsobí ako poslanec Európskeho parlamentu, je členom Výboru pre poľnohospodárstvo, Výboru pre regionálny rozvoj a delegácie pri Spoločnom parlamentnom výbore EÚ-Chorvátsko.

Komentáre